Savior 16

časť napísala Natka a Johny

5.KAPITOLA

„Kto ste?“ spýtal som sa neznámeho muža, oblečeného v dlhom habite s neznámymi vzormi všitými zlatou a striebornou niťou na hnedej látke. Za hlavou mu visela kapucňa, vyzeral ako mních. Bol mladý, tvár mal posiatu pehami a jemným čiernym strniskom. Rovnakej farby mal aj husté obočie a riedke vlasy. Usmieval sa.

 „Som Strážca,“ odvetil a pomaly sa otočil nám chrbtom. „Vkročili ste na posvätné územie, viete o tom?“ „Prepáčte,“ povedala Alexiusova sestra a keď som na ňu pozrel, sklonila sa k zemi s jedným kolenom pokrčeným, akoby sa klaňala kráľovi. No „Strážca“ nijako nepripomínal nejakého kráľa či vládcu. Veď vládcom bol Bartus! „Ja som vedela, no chcela som len pomôcť tomuto chlapcovi.“ Strážca zodvihol ruky. „Aale may nee!“ zaspieval hlbokým hlasom. Potom sa znova otočil a ruky si spojil pod rukávmi. Sklonil hlavu k zemi a zavrel oči. Najprv som nechápal, načo o bolo dobré, no po chvíli, rovnako, ako keď Alexius povolal Croatoma Perzaysa, sa na oblohe začalo črtať chrámové okno tvorené farebnými sklíčkami, ktoré znázorňovali výjavy mystických tvorov a bojovníkov. Okná sa vznášali len chvíľu, pretože potom sa začali objavovať aj steny a vežičky. Napokon okolo nás vyrástla vysoká brána z kovových rúrok so zahrotenými koncami a na zemi sa po jednom objavovali mačacie hlavy, akoby vyrastali z trávi. Odrazu sme stáli na nádvorí starého kláštora. „Dobre,“ povedal Strážca a usmieval sa. „Čo je dobre?“ spýtal som sa a užasnuto som hľadel na komplikované vzory kláštora a mozaikové okná. „Tvoj výraz tváre,“ odvetil Strážca.“To znamená, že vidíš Svätyňu. Hovorí sa, že iba človek s dobrým srdcom môže vidieť dielo Archoimesa. Bene cor nisi.“ Stále som nevedel odtrhnúť zrak od mohutnej stavby. Pred vchodovou bránou striekala v malej fontánke voda, na jej hladine sa vznášali zelené lupienky kvetov. Striekajúca voda ich večne potápala no oni sa nepoddajne vyplavovali späť na hladinu. „Ako ste to mysleli, že viete, ako zachrániť Alexiusa?“ spýtala sa po chvíli rovnakého onemenia Alexiusova sestra. „Bromea,“ oslovil ju Strážca, „tvoje pocity sú zvláštne.“ „Čože?“ nechápala. „O čom to hovoríte.“ „Keď Orchainella prišla o svojho brata, svätého Archoimesa, ktorý padol vo vojne nebies, slzy ronila tak dlho, až sa na zemi vytvorilo jazero Orch. Doteraz má jeho voda jedovato slaná,“ riekol Strážca a pristúpil o krok bližšie. „No ty si ani brvou nepohla, akoby ti na bratovi nezáležalo. „Archoimes zomrel, Alexius ešte žije,“ oponovala mu Bromea a založila si ruky na prsiach. „A neviem prečo sa tu bavíme o starom mŕtvom bohovi a jeho sestre, keď máme hľadať môjho brata.“ Strážca sa na ňu zahľadel prenikavým pohľadom, akoby jej skúmal myšlienky. Ani pri tom nežmurkol. Potom sa len usmial a prikývol. „Musíme ísť za Praevideatom. On nám povie, čo je s tvojím bratom. Nasledujte ma.“ Pomaly sa znova otočil, šuchtavým krokom prešiel okolo fontány, v ktorej zelené lupienky sa nečakane vyparili, vyšiel po kamenných schodíkoch ku bráne. Položil pravú ruku na kovové klopadlo v tvare vtáčej hlavy s ostrým zobákom a párkrát zaklopal. Dvere sa okamžite otvorili sami od seba, nikto ich ani nepotlačil, ani nepotiahol. Vošli sme dovnútra. Namiesto chodby sme vošli priamo do kostolnej lode, ktorú lemovali sviečky a horiace fakle. Steny boli z nerovnomerného kameňa a zem bola vyložená hrboľatými kvádrami. Dovnútra prenikalo málo svetla aj cez svetlíky na streche a mozaikovité okná nad vchodovou bránou. Po oboch stranách stáli rady dreveným lavíc a hneď oproti nám sa vynímal krásny obrovský oltár s pozlátenými anjelikmi na pravej strane a čierno-červenými príšerami na druhej. Medzi nimi stála vysoká postava s dlhými mramorovými vlasmi v dlhom habite. Usúdil som, že to bude Archoimes, ktorý jediný bráni medzi vojnou pekelných démonov a nádherných anjelov. Strážca nás previedol cez celú loď až ku oltáru vedľa ktorého stáli veľké drevené dvere, za ktorými bolo vysoké, najvyššie točité schodisko z drevených dosiek aké som kedy videl. Siahalo až na samotný vrch najvyššej vežičky chrámu. Kým sme vyšli na samotný vrch bol som spotený, Bromea takisto, iba Strážca sa neustále usmieval. Ak sa mních aj potil, pod dlhým hábom by to nebolo vidno. No ten úsmev som nechápal. Potichu poklopal na dvere a tie sa znova sami otvorili. V šere miestnosti poletoval v svetle okien zvírený prach, všade na zemi postávali vysoké komíny z kníh a oproti dverám stál neveľký stôl z tmavého dreva. Za ním sedel starý muž s dlhou bielou bradou, šedivými vlasmi, ktoré sa dotýkali zeme a sivými očami. Určite bol slepí. „Kto je to?“ opýtal sa muž starým chrapľavým hlasom, ktorý už dlhšie nepoužil. „Praevidea,“ oslovil ho Strážca hlasno, aby to počul. „To som ja, Strážca. Máme na teba nejaké otázky.“ „Poďte, poďte,“ riekol Praevidea a horlivo na nás mával pravou rukou. „Čo je to Praevidea?“ opýtal som sa. „Dosť čudné meno.“ „To nie je meno,“ oboznámila ma Bromea. „To je titul. Znamená to Jasnovidec.“
Ostal som celkom zaskočený. Planéta Indris ma neprestáva udivovať. Som zvedavý koho, alebo čo všetko tu ešte zvláštne majú. 
"Mal som videnie o tebe Matt." riekol Praevidea."Vedel som že sem raz prídeš, ale nečakal som,že zrovna dnes. "
"Ako ste to nemohli vedieť? Veď ste predsa jasnovidec." povedala začudovane Bromea.
"Vieš drahá Bromea, budúcnosť sa mení. My jasnovidci vidíme len útržky z nej aj tie sa môžu zmeniť, nie vždy vieme všetko predvídať."
"Viete nám teda povedať čo sa stalo s Alexiusom, ako ho máme zachrániť?" opýtal som sa ho celý nedočkavý. Praevidea som videl doširoka sa usmiať. "Jasne že viem, len musím nájsť jednu starú knihu...." prekvapilo ma že prešiel k jednej kope kníh bez toho aby čo i len zakopol. Naozaj som si myslel že nič nevidí, no zrejme som sa splietol. Prezeral si názvy kníh, pričom z každej aspoň trochu zotrel vrstvu prachu,ktorá sa tam za nejaký čas nakopila. Keď mu už zostávala posledná kniha a ani tá nebola zrejme tou pravou, prešiel k druhej kôpke v kúte miestnosti. "Áá tu ju máme..Quaesitor animarum.Všemocná kniha.Tá nám pomôže.." vybral starú zaprášenú a takmer rozpadnutú knihu spomedzi ostatných. Sfúkol z nej kúdeľ prachu a začal listovať medzi stránkami. Zastal zhruba v polovici a nahlas čítal nejaké slová v neznámom jazyku. Na chvíľu stíchol a jeho oči sa začali sfarbovať nebolo vidieť žiadne bielka, len najprv celé čierne, potom modré a nakoniec šedé oči. Trvalo to necelých 5 minút. Mal som  z toho husiu kožu a Bromea sa tvárila dosť zhrozene. Strážca ten len pokojne stál a usmieval sa. 
"Vášho priatelia majú Boraelčania. Je to starý druh Dolorezčanov, mysleli sme si že už dávno vymreli.. Boli veľmi nebezpeční. Pred 2000 rokmi ich zabil sám Crutus syn slávneho Grasona čo bol náš vládca a vyvolený . Vášmu priatelovi nič nehrozí, aspoň v najbližšej dobe nie. Je pre nich vzácny,pretože v jeho žilách koluje síce v malom množstve, ich krv. Preto nevie veľmi dobre ovládať svoje schopnosti." prehovoril hlas Praevidea po dlhej dobe.
"Ako to že mňa nezobrali spolu s ním. Veď je to môj brat?" Bromea bola celá pobúrená tým čo jej povedal.

"Vieš ty nie si úplne celkom jeho pokrvná sestra." na chvíľu sa odmlčal."Máš iného otca Bromea."

"To nie je možné.Nemôže to tak byť."

"Ale je to tak moja drahá, nemôžem ti viac o tom prezradiť. Všetko sa dozvieš v pravú chvíľu,teraz však prejdime k tomu ako sa dá Alexius zachrániť."