Savior 15

 

časť napísala Natka a Johny

Po chvíli ticha, ktoré mne pripadalo ako nekonečné, pretože som nevedel ako mám Alexiusa utešiť, napokon znova prehovoril: „Ukážem ti niečo.“ Rozbehol sa smerom od mojej ukradnutej lode. Nasledoval som ho za zvukov vojny ďaleko od lode, ktorá mi vtedy pripadala ako jediná familiárna vec na celej planéte. Všetko tu bolo iné. Každý centimeter tohto sveta bol cudzí, neznámi, desivý... Keby tu tak bola Karen, pomyslel som si a keď Alexius konečne zastal, takmer som do neho narazil. Nebežali sme ďaleko, no aj tak som sa zadýchal a musel som niekoľkokrát preglgnúť sliny, aby som sa nerozkašľal.

 „Čo...“ prehltol som už naprázdno. „Čo si mi chcel ukázať?“ 

 „Počkaj chvíľu,“ odvetil Alexius a dodal: „Buď na chvíľu ticho.“ Nevedel som, či ma to malo uraziť alebo nie, no nestihol som sa nad tým zamýšľať, pretože Alexius zodvihol pravú ruku nad hlavu a zvolal: „Cho na pare!“ Keď mi predtým ukázal akú má moc pohnúť stromami a ovládať zver, pomyslel som si, že keď povie nejaké magické slová v neznámom jazyku s dramaticky nadvihnutou rukou, stane sa niečo neočakávané. Napríklad, že sa zem zatrasie alebo začne fúkať hurikán. No stal sa prví opak. Nestalo sa nič. S nadvihnutým obočím som zazrel na Alexiusa, ktorý ešte stále držal ruku nad hlavou akoby čakal. A v tom, naozaj, sa niečo stalo. Žiadna zem sa netriasla a ani ma neodfúkol vietor. Z oblohy sa zniesol vták. Veľkosťou pripomínal orla, no výzorom skôr papagája. Pestrofarebné krídla odrážali slnečné lúče ako solárne panely na strechách domov, zobák mal dlhý a červený, mohol by ním presekávať ľudské krky a sať z ich krčníc krv. Lietal nám nad hlavami ako sup nad zdochlinou a pomaly krúživým letom klesal nižšie a nižšie. Dosadol Alexiusovi na nekryté predlaktie a zamrazilo ma pri pohľade na ostré pazúry, ktoré sa mu zarezávali do kože a krkvali ju ako papier. No Alexiusovi to nevadilo, akoby to ani necítil. „Toto,“ hlavou mykol na vtáka, „je Perzays. Croatom.“

 „Čo je to?“ spýtal som sa s nadvihnutým obočím a o kúsok som ustúpil, keď vták zatrepotal veľkými krídlami. Alexius prevrátil oči stĺpkom. „Volá sa Perzays a je to Croatom. Mierumilovný vták, ktorý žije v horách a živý sa hlavne hlodavcami.“

 „Mne veľmi mierumilovne nepripadá,“ odsekol som a radšej som odvracal zrak z vtáčích zlatých očí. „Neublíži ti,“ ubezpečil ma Alexius a pohladil vtáka na zátylku. Ten mierne naklonil hlavu ako vďačný pes a zažmurkal dlhými mihalnicami. „Nechceš ho pohladiť?“ Najprv som nechcel, mal som rešpekt voči jeho dlhému a červenému zobáku, no keď som videl, ako nakláňa hlavu pri uspokojujúcom hladení, donútil som sa pomaly, opatrne načiahnuť ruku a pohladiť ho pod zobákom. Vták hlasno vzdychol, no potom zrazu zbystril zrak a vystrčil zobák do neba. Roztiahol krídla a prudko vzlietol. V tej chvíli oblohu preťala temná loď Dolorezčanov. Zniesla sa z oblohy so švitorením motorov a keď pristával, na zemi v modrastej tráve zanechávala štyri pravidelné štvorce od neviditeľných podpier. Z lode sa pustili schody priamo zo stredu trupu na zem a ako zo starého sci-fi filmu sa v záplave svetla z lode objavili siluety postáv. Zliezali dolu rýchlo, pobehli naším smerom a až keď stáli priamo pri nás, sa dali na nich rozoznať všetky črty a znaky. Hlavy mali väčšie ako ľudia a Idrisčania, boli pretiahnuté dohora s veľkými čelami a bez vlasov, dlhé habity im siahali až po zem a oči mali celé sivé, nemali žiadne zrenice alebo očné bielka. Celé oči boli sivé. Desivé. „Boraelčania,“ povedal Alexius a všetky páry sivých očí padli na neho. „Čo hľadáte na planéte Idrisčanov?“ „Povolávame,“ odvetil najvyšší z nich s najväčšími očami. Tak sa mi to aspoň zdalo. „Fere!“ Všetci ostatní Boraelčania okrem neho sa na jeho pokyn ohli ku Alexiusovi a schmatli ho za plecia. Snažil sa im vytrhnúť, no márne. Určite boli veľmi silní.

 „Čo to robíte?“ zvolal som na nich keď sa otočili a tlačili Alexiusa do lode. „Pustite ho!“ Boraelčan s veľkými očami sa rýchlo zvrtol na päte pričom mu dlhý plášť po zem zašušťal o schodíky. Predpažil pravú ruku a z prstov mu vyletela spŕška iskier. Vo vzruchu sa za letu sformovali do maličkej zlatej guľky, ktorá do mňa vrazila takou rýchlosťou, až ma hodilo o pár metrov dozadu o zem. Chcel som sa pohnúť, vstať a nejako využiť tú magickú schopnosť, ktorú som v sebe objavil na záchranu Alexiusa, no bolo neskoro. Nedokázal som sa pohnúť, bol som paralyzovaný. Nehybne som zostal ležať na zemi so všetkými svalmi stuhnutými. V ušiach mi zaľahlo a nedokázal som zo seba vydať ani slovka. Nad hlavou mi preletela ozrutná čierna vesmírna loď. S Alexiusom na palube.

Do riti, zanadával som v duchu. Čo budem teraz robiť ? A kto do pekla sú Boraelčania ? Jediný človek ktorý nebol v boji práve teraz a aj toho unesú. Najhoršie je to,že som s tým nič nemohol urobiť. Stále som nemohol pohnúť ani jedným svalom, len som ležal a pozeral na oblohu, kde odlietalo niekoľko vesmírnych lodí. znamená to, že sa boj skončil ?? Neviem koľko času mohlo ubehnúť,  mna sa to zdalo ako nekonečnosť, objavila sa predo mnou osoba. Bolo to mladé dievča. Mala blond vlasy, ktoré jej siahali po plecia a jej oči boli modré a veľké. Mohla mať tak 15 rokov, nie viac ani menej. Dlhé modré šaty jej dokonale sedeli a bola v nich nesmierne chudá. Zadíval som sa na ňu. NIekoho mi pripomínala ale nevedel som si spomenúť koho.

" Sana!" povedala tichým hlasom a pomali si čupla ku mne. Načiahla rozvtorenú dlaň nad moju hlavu a postupne sa presúvala dolu až k nohám.  Pomaličky sa mi uvoľnovalo svalstvo až som sa mohol posadiť. Vtom sa mi zakrútila hlava a neznáma dievčina ma zachytila. 

" Nerob prudké pohyby, zatial som ti iba pouvolnovala svalstvo, ale k tej rozbitej hlave som sa ešte nedostala" 

"Ja mám rozbitú hlavu?" opýtal som sa jej neveriacky , pretože som žiadnu bolesť nepocitoval.

"Áno ale nie veľmi. Ľahni si. Idem ti to vyliečiť." opäť prešla rukou ponad moju hlavu a povedala to divné slovo "Sana!".  

"Čo to znamená ?" 

"Je to slovo, ktoré, ako si si už mohol všimnúť, lieči." zložila si ruky ku telu a zahladela sa niekam do dialky. V tom mi došlo koho mi tak veľmi pripomína. 

"Ty si  Alexiusová sestra ? Alebo jeho nejaká príbuzná ?" pri mene Alexius sa hneď na mňa pozrela a jej výraz tváre sa okamžite zmenil.

"Som jeho sestra. Viem že mal byť tu s tebou, preto som hneď prišla keď Dolorezčania odišli. Kde vlastne je ?"  Zhlboka som sa nadýchol, hladal som správne slová, ako jej povedať, že jej brata uniesli a ja som s tým nemohol nič urobiť.

" Prišla sem loď s Boraelčanmi a niekam ho vzali, chcel som mu pomôcť ale nedalo sa. Je mi to ľúto. Ja ani neviem kto Boraelčania sú, nie to ešte to ešte ako by som mal Alexiusa zachrániť."

"Ja to ale viem." začul som hlas za sebou.