Savior 14

časť napísala Natka a Johny

Rýchlo som vstal zo zeme, pretože okolo mňa práve prebehol síce malý, no divne vyzerajúci tvor. Mal chrobáčiu hlavu, no telo pripomínalo koňa. Bál som sa, že by ma mohol uštipnúť, alebo mi niečo spraviť a ja  by som potom zomrel. No ten tvor si hľadal cestu odo mňa, bál sa ma zrejme ešte viac než ja. Sledoval som ako sa šplhá, na pre neho veľký kameň. Bol som zaujatý tým tvorom tak, že som nevnímal nič okolo seba.
"Susequo" prehovoril za mnou niekto. Otočil som sa za hlasom. Za mnou stál chlapec, zrejme v mojom veku, mal trochu dlhšie blonďavé vlasy, modré oči. Pripomínal anjela.
"Čo prosím?" nechápal som čo práve povedal.
"Susequo, to je ten tvor." ukázal prstom na tvora,ktorého som ešte pred minútou sledoval, potom dodal "Ešte som ťa tu nevidel. Ty musíš byť ten cudzinec však?? Ja sa volám Alexius a ty si?"
"Áno som cudzine.... Volám sa Matt.Ehm.. čo tu robíš vlastne??"
"No to by som sa mohol aj ja teba spýtať.. Ved si vyvolený čo nebojuješ a nezachraňuješ nás? Ja bojovať ešte nesmiem...Neviem ešte celkom ovládať svoju silu. Takže by som im bol nanič a preto ma sem poslali. Mám dávať na vyvoleného cudzinca pozor, čiže na teba."
"Ja sa viem o seba postarať aj sám, nepotrebujem nijaký dozor!" namietal som. Vôbec sa mi nepáčilo, že mi posielajú niekoho,kto má dávať na mňa pozor. Keby to bol niekto kto vie aspoň ovládať svoje schopnosti, ale on nevie ani to. Vlastne ja som na tom trochu podobne, len s tým rozdielom,že ja vôbec netuším aké schopnosti mám. Teda vlastne viem o dvoch, dokážem sa myslou spojiť s Karen a teda som prechod medzi Indrisom a Zemou, alebo dokážem ovládať cudzie schopnoti,teda zabrániť im aby ma trafili, alebo čo..
"Ver mi, ani ja nie som trikrát nadšený tým,že tu musím tvrdnúť  tebou, namiesto toho aby som bojoval." povedal Alexius a prekrížil si ruky na hrudi. ja som sa oprel o vesmírnu loď a sledoval ako sa v diaľke kde tu zjavila ohnivá guľa,blesk, tornádo, alebo iné veci. Ktovie čo je teraz s Kalinou, alebo Karim a Bartusom. Zaujímalo by ma prečo sem Dolorezčania prišli tak skoro. Vedia o mne a preto ma poslali sem aby som bol mimo nich?
"Aké máš vlastne schopnosti?" opýtal som sa a tým som prerušil to ticho medzi nami. Alexius sa uškrnul, vyhrnul si rukávy na svojom tmavom voľnom tričku. Uprene sa zahľadil na strom pred nami, ten sa zrazu pohol a presunul sem ku nám.
"Viem oživiť nežívé veci." povedal s celkom vážnou tvárou. Zatváril som sa šokovane. Všimol si moj pohľad a zasmial sa :" Nie naozaj, viem len prinútiť napríklad tento strom aby sa zdvihol a premiestnil sem, alebo aby sa roztvorila zem,alebo tak, chápeš. Lenže to nie je všetko čo dokážem."
Pozrel sa na svoje ruky, potom si ich zložil vedľa seba a klakol si. Zhlboka sa nadýchol a začal:" Raz keď som bol ešte menší, pohádal som sa s jedným mojím kamarátom, bol to živliar. Hádali sme sa preto, lebo povedal mojej tete, že sem medzi nás Indrisčanou nepatrí,pretože bola iná.Jeho otec bol pán vznešený a tak presvedčil Bartusa aby usporiadal zasadnutie,kde sa malo rozhodnúť či patrí medzi nás,alebo nie. Na zasadnutí sa rozhodlo,že sem nepatrí. Iba 12 ľudí tvrdilo, že je rovnaká ako my všetci, no zvyšných 18 že by tu nemala zostať. Preto ju Bartus musel vyhnať z planéty a poslať myslím ku vám na Zem, kde mala byť niečo ako špeh. Mala sledovať a hľadať potenciálnych vyvolených, či práve na Zemi nie su dvaja cudzinci čo nás jedného dňa zachránia. To či vás našla neviem, lebo to sa ku mne nedostalo, no jedno viem, že odvtedy som ju nikdy nevidel. Ona bola veľmi dobrý človek. Preto som bol dosť na toho kamaráta naštvaný, lebo on a jeho otec za to mohli. Chcel som sa mu nejak pomstiť a tak som si v duchu predstavoval ako sa mu začínajú lámať kosti a ako mu srdce zviera silná, neviditeľná ruka až mu pomaly prestáva byť..." odmlčal sa, videl som mu v očiach smútok " Netušil som,že sa to stane naozaj. Proste zrazu ho prehlo v chrbtici a on padol na zem. Srdce mu nebilo. Utekal som za Bartusom a ten zavolal Karimu,ktorá mala zistiť moje schopnosti či sú priveľmi silné. Zistila, že viem prikázať neživým ale aj živým veciam, čo majú spraviť a kde ísť, ale taktiež zistila,že viem spôsobovať ľudom bolesť, dokonca až smrť len čo si na to pomyslím."
„Úžasné,“ skonštatoval som, aj keď som nevedel, či to myslí vážne, alebo ma klame. Ale... prečo by ma klamal? Nemal na to dôvod a nevyzeral, že by sa mi chcel podlizovať. A znova – prečo by to robil? „Skôr strašidelné, nie?“ povedal a podišiel ku mne. Oprel sa o loď a ukázal na najbližší strom. „Sleduj.“ Lúskol prstami a z ruky mu vyletel prúd červených iskier. Zasiahol strom a spojil tým kmeň s Alexiom. Zem sa trocha otriasla a korene stromu vystúpili na povrch. Vyrovnali sa a vytvoria okolo kmeňa akoby špicatú korunu. Potom sa znova pokrčili a strom vstal. Korene pod ním sa rýchlo mihotali a strom chodil. „Dobré, nie?“ opýtal sa Alexius a lúskol prstami druhýkrát. Asi chcel, aby strom znova klesol na zem a zapustil korene, no tie naopak pridali z kroku do behu. Strom behal okolo lode a narážal konármi do ostatných stromov, čím preniesol čarovnú energiu aj do nich a tie zasa do ostatných, takže o päť minút okolo nás pobehoval celý les. Stromy narážali do seba a do okoloidúcich zvierat, ktoré to veľmi nepotešilo. Zvláštne zvery s kopytami, plutvami, krídlami a akýmisi nadnášajúcimi vakmi, z ktorých fučal vzduch a vydvihoval ich, sa začali búriť. Hučali, bili sa medzi sebou a utekali preč. Iba my dvaja sme sedeli pred vesmírnou loďou. „Ups,“ povedal Alexius a hlavu zložil do lona. „Toto sa stane vždy.“ „Tak načo si to robil, keď sa to stáva vždy?“ opýtal som sa. „Hm,“ zahundral Alexius a zahľadel sa na lesnú spúšť. „Počkaj,“ povedal som mu a vstal zo zeme. „Niečo skúsim.“ Ako sa to stalo naposledy, keď ma chcela tá mužatka s tou útlou ženou s ohnivými guľami zabiť, odrazil som ich moc od seba preč. Kalina povedala, že je to možno moja sila. A niečo vo vnútri mysle mi hovorí, že to bola pravda. Chcel som, aby ma ich moc minula a stalo sa tak. A tak som to skúsil. Zodvihol som obe ruky nad hlavu, trocha som ich pokrčil v lakťoch. Ruky som zaťal v päste a zavrel som oči. Pomyslel som na to, aby sa červená mágia zo stromov vytratila, pomyslel som na to, ako sa stromy znova zakorenia a na upokojenú zver. Pomyslel som na Indris tak, ako som si ho pamätal spred pätnástich minút. A v tom som to pocítil. Ostrá bolesť v oboch spánkoch bola mučivá, no nejaká sila mi nedovoľovala padnúť na zem a zvíjať sa v mukách. Namiesto toho som silno roztvoril oči, akoby mi chceli vypadnúť z jamiek. Dlane sa mi sami automaticky roztvorili a vyletel z nich prúd silnej energie. Energické vlny sa mi valili z rúk do priestoru, hlava mi spadla dozadu a trocha mi roztvorilo ústa. A keď napokon vlny ustali, protitlak ma odhodil na zem. Padol som na zátylok a chrbát, čo bolelo. No keď som otvoril oči, videl som nad sebou stáť Alexiusa, nemo hľadel kamsi do diaľky s pootvorenými ústami. Nedokázal som ešte pár sekúnd pohnúť ani malíčkom. Bol som na moment paralyzovaný. No keď to prešlo a ja som sa opral o lakte, uvedomil som si, prečo je Alexius taký užasnutý. Stromy zastali, zvieratá zastali. Nehýbali sa. Ani vzduch sa nehýbal. Alexius na mňa hodil nechápavý pohľad. „Ty si,“ zakoktal sa. „Ty si ich zastavil.“ „Prečo stoja?“ opýtal som sa a nemotorne som sa vyštveral na nohy. Alexius chcel niečo povedať, no v tom sa stromy pomaly pohli a presunuli sa na svoje predošlé pozície. Potom zastali. Zvieratá, akoby čakali, kým sa stromy vrátia a až keď posledný koreň zapadol na miesto, začali sa znova pohybovať. Odchádzali preč, alebo zasa robili to, čo pred tým. Napokon som znova zacítil vánok vo svojich vlasoch. „Možno si zachránil Indris od útoku stromov a zvery!“ zvolal Alexius a začal rýchlo lamentovať rukami. „Nepreháňaj,“ povedal som s úsmevom. Bol som na seba hrdý. Bol som hrdý na to, čo som dokázal. Bolo to úžasné! Aj keď to bolelo. „Nepreháňam,“ povedal Alexius a sadol si na červenú trávu. „Povedal som ti, že tá schopnosť je strašidelná.“ Zahľadel sa do diaľky, na vytŕčajúce múry mesta. „Keby sa to stalo v meste,“ na moment stíchol. „Zdá sa, že som pre spoločnosť nebezpečný.“