časť napísala Natka a Johny
„Alexiusa zachrániť dokážeme, ale nie sami,“ povedal Praevidea a stareckými očami sa zahľadel na Strážcu. „Potrebujeme Bartusove zvolenie.“
Strážca na neho zazrel, akoby nerozumel tomu, o čom hovorí. Potom však vytreštil oči a nepokojne povedal: „Myslíš na Broga?“Praevidea prikývol s lišiackym úsmevom na vráskavej tvári. „Presne tak. Nejako sa tam musíme dostať.“„No tak počkať, počkať,“ zastavím ich. „O čom to hovoríte?“„O Brogovi,“ odsekne jasnovidec a ďalej si ma nevšíma. Odvráti sa ku svojim knihám a spomedzi tých, ktoré už zhodil na zem, vytiahne jednu najtenšiu zo všetkých. Potrie jej kožený obal, aby z nej zotrel nečistotu a podá ju Strážcovi. Zažmúril na titulku. „Brogo Mellane,“ prečítal a otvoril ju. Jej stránky boli tvrdé a hrubé, popísané atramentom a doplnené vlastnoručne kreslenými obrázkami, ktoré mi však nepripomínali nič známe. Strážca zrazu prestal listovať a zahľadel sa na veľký obrázok nakreslený čiernym atramentom na celú jednu stránku. „Toto,“ otočil knihu smerom ku nám, aby sme videli na obrázok. „Je Brogo. Najlepšia vesmírna loď všetkých čias.“Vyzerala skôr ako veľký chrobák: mala dve krídla, rozdelené na tri časti; chvost mala podobný pozemským lietadlám a jej telo bolo tenučké, pripomínajúce vážku. „Vyzerá ako chrobák.“ „Brogo Mellane v podstate znamená niečo ako chrobák. Lietava najme pri jazerách. Okolo Orchu ich je neúrekom. Sú rýchle a čiperné, preto je podľa nich pomenovaná aj táto loď.“„Takže chcete zobrať najväčšiu loď Indrisskej flotily a len tak sa vydať na cestu ku Dolorezčanom? Teda tým... Boraelčanom?“ spýtala sa Bromea tenkým hlasom. „Nie že by som namietala, no myslíte si, že nám ju Bartus dá?“
„Neviem,“ odvetil Strážca trocha sklamane. „Pokúsime sa o to.“ „Nemusíme sa o to pokúšať,“ povedal som a usmial sa. „Nepoznám Bartusa veľmi dobre, no príde deň, keď bude potrebovať moju pomoc. Dá nám ju.“„Prečo si si taký istý?“ opýtala sa Bromea a založila si ruky na prsiach. Trocha sa jej trasli. Pretože vás budem musieť zachrániť, pomyslím si. Spolu s Karen.„Poďte,“ povedal som a vybehol von z vežičky a dolu schodmi do lode, ktorou som preletel ako víchor a vyrazil von zo Svätyne. Bromea mi bola v pätách a Strážca so Praeviteom zrejme ešte stále vo veži. „Hej!“ zvolala za mnou Bromea. „Stoj! Nemôžeš len tak vbehnúť do zámku!“„Nejdeme do zámku!“ zvolal som za ňou a keď ma dobehla, vydýchali sme sa. „Nájdeme Karimu. Ona nám pomôže.“Po asi desiatich minútach sa ku nám pridal aj Strážca a Praevitea nám požičal voz, aby sme nemuseli prejsť takú diaľku späť do mesta peši. „Dúfam, že neklameš,“ povedala Bromea pred bránou do mesta a keď sa s hrmotom otvorila, dievča na mňa zazrelo. „Neklamem,“ odsekol som s úsmevom. „Zachránime Alexiusa.“
Všade v meste vládol chaos. Dolorezčania už tu zrejme nie su, no všetko naokolo je buď zbúrané alebo v zlom stave. Indrisčania používali svoje schopnosti na opravu svojich domov, obchodov a všetkého čo utrpelo škodu. Nevedel som ako to všetko skončilo,či sme ich porazili, alebo sa vzdali, alebo či sme prehrali, ale na to som radšej ani nemyslel a radšej sledoval ako práve jeden muž s veľkým hrbom na chrbte posúval svojou mysľou tehlu jednu po druhej na zničenú časť steny. Bolo hrozné dívať sa na týchto úbohých,ranených ľudí, ktorí ešte pred pár minútami bojovali kvôli mojej ochrane,zatiaľ čo ja som nemal šajnu ani čo sa deje.Konečne sme boli na námestí, kde sme zastavili. Vystúpil som z vozu a rozhliadol sa vôkol seba. Dúfal som,že Karim niekde uvidím.
"No a teraz čo?" zalomila rukami Bromea.
"To neviem.V prvom rade tu musíme nájsť Karim.Aj keď neviem kde ju začať hľadať."
"Ale vieš, Matt. Skús na chvíľu vnímať svet vôkol teba srdcom a zmyslami.Nepozeraj sa naň očami a rozumom." povedal mi stareckým hlasom Praevidea a podišiel ku mne.
Pozrel som sa na neho nechápavým výrazom,ale on sa na mňa len usmial a potľapkal po pleci.
No dobre Matt, znie to šialene,ale prečo to nevyskúšať, však za posledných pár dni sa tvoj život obrátil o tristošesťdesiat stupňov, tak čo zlé sa stane ak to neskúsiš? pomyslel som si a zhlboka sa nadýchol. Zavrel som oči.Snažil som sa na nič nemyslieť, aj keď to bolo ťažké, pretože pred očami som mal tvár Karen, ako sa usmieva. Rýchlo som tu myšlienku na ňu odohnal,lebo hrozilo že by som sa rozplakal. Sústredil som sa na údery svojho srdca a snažil sa do nich započúvať. A práve vtedy sa to stalo. Niekde z hĺbky mojej duše sa vynoril obraz Karim, ktorá kľačí pri nejakom tele. Bola neďaleko,na lúke pri zámku. Vidina trvala sotva pár sekúnd a znova sa stratila.
"Viem kde je, len neviem ako sa tam dostať. Bola to nejaká lúka blízko pri zámku a Karim kľačala pri nejakom tele" odvetil som, celkom šokovaný tým čo som práve dokázal.
"Výborne Matt. Vedel som že to dokážeš.Viem presne kde to je. No teraz sa musíme ponáhľať za Karim. Myslím že viem pri kom to bola a potrebuje moju pomoc.Rýchlo nastúpte si do vozu." prehovoril Praevidea a ponáhľal sa k vozu. Všetci sme sa usadili na svoje miesta a viezli sa kľukatou cestičkou pomedzi domy, okolo zámku až sme dorazili na lúku. Praevidea svižne, a to doslova, vyskočil z vozu a ponáhľal sa za dvoma postavami,ktoré takmer Matt prehliadol. Keď sa k nim priblížili, vtedy zbadal konečne kto to je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára