časť napísala Natka a Johny
4.KAPITOLA
Hneď po večeri som sa išiel prevetrať. Nevedel som či smiem odísť aspoň na vzduch, ale aj napriek všetkému som si otvoril dvere a vyšiel naspäť ku kamennému mostu čo viedol do mesta, plného neobyčajných ľudí-Indrisčanov. Každý sa na mňa stále pozeral, ale už mi to bolo vlastne aj jedno. Musel som si vyčistiť hlavu. Všetko čo sa za posledných hodín stalo mi stále pripadá ako blbý sen. Ako je možné, že sa váš život dokáže obrátiť o 180 stupňov z jedného dňa na druhý?? Ocitnete sa na nejakej planéte o ktorej ste v živote nepočuli. Vaša rodina je od vás vzdialená niekoľko milionov kilometrov a nevedia čo je s vami a vy im nemôžte povedať,že ste v poriadku.
Z rozmýšľania ma vytrhol hluk prichádzajúci z mesta. Bolo počuť niečí nárek. Rozhodol som sa,že sa pôjdem pozrieť čo sa deje. Keď so vošiel do centra mesta,hneď som zbadal skupinu ľudí ako stoja a prizerajú sa na ženu s mužom čo sa bili.Keď som sa prišiel pozrieť bližšie zbadal som, že to boli dve ženy. Jedna bola svalnatá, bez vlasov a pôsobila dosť mužne, okrem tváre,tá bola detská. Druhá žena bola sama kosť a koža. Bolo dosť zvláštne sa na nich pozerať, pretože sa nebili, ako to je u nás známe, ale oni využívali svoju silu. Tá chudá hádzala veľké ohnivé gule a tá svalnatá zas vytvárala blesky. Medzi tým,ako sa obhadzovali bleskami a gulami si čosi hovorili, v nejakom divnom jazyku.
"To je on!" zakričal ktosi z davu a všetky oči sa upreli na mňa, vrátane tých dvoch. Zostal som tam len tak stáť, neschopný slova.
"Hovorila som ti to! Vravela som,že prišiel niekto cudzí!!" ozval sa hlas pri mne.
"Videla som ho dnes s Kalinou. Išli smerom ku hradu, myslela som že ho Bartus dá zbaiť."
„Možno im ušiel,“ povedala tá mužnejšia a dodala, „možno by sme ho mali zabiť my.“
„Áno,“ pritakala druhá žena a všetci ostatní nadšene zajasali. Nadvihovali päste do vzduchu a pokrikovali na dve bojovníčky. Tie sa ku mne pomaly približovali, jedna z nich držala v oboch rukách ohnivé gule a tá mohutnejšia zasa hromadila na ružovej oblohe zhluk mrakov, z ktorých sa začali vyludzovať praskavé zvuky bleskov. Na nadmerne ochlpenej tvári mala zlovestný výraz, priam bažila po mojej smrti. Tá tenká žena mala zasa pretiahnutú hlavu, ktorá vyzerala príliš neľudsky. Aj keď oni zrejme neboli ľudia.
Premýšľal som, či sa mám otočiť a utekať, no keby to mňa vrazila čo i len jedna z jej ohnivých gúľ, zabila by ma. Rovnako tak aj blesk z oblohy. A tak som tam len nehybne stál a očakával, že zomriem. Mužatka prenechala prvý úder svojej bývalej sokyni. Nepredpokladám, že bola taká zdvorilá. Skôr vedela, že keby do mňa nechala udrieť blesk, zabila by ma a jej nová bojová partnerka by si neužila ani jeden hod guľou. Ohnivá žena načiahla ruku a šmarila horiacu guľu mojím smerom. Bola by ma zasiahla priamo do hlavy, keby som sa neprikrčil a neuhol sa jej. Druhá žena prevrátila očami a nadvihla obe chlpaté ruky a odhalila neveľmi rozdielne ochlpené podpazušie. Preto je taká agresívna, pomyslel som si. Asi nie je veľmi žiadaná. Dav za nimi burácal, akoby práve uspokojovali ich krvilačné chúťky. Zrazu sa z oblohy zniesol mohutný modrobiely blesk a zasiahol veľkú skalu vedľa mňa. Vtom sa aj ohnivé gule začali rútiť z dlane chudej ženy a vrážali všade naokolo mňa. Prikrčil som sa a hlavu som si zložil ku kolenám, aby moja mŕtvola nemala spálenú tvár. No keď sa bombardovanie ohňa a bleskov skončí a ja sa odhodlám zodvihnúť hlavu, zbadám ohorené kamenné námestie naokolo mňa. V zemi boli diery bo bleskoch hlboké, ako ľudská päsť (nie ako päsť tej mohutnejšej ženy – tá bola dvakrát väčšia ako ľudská) a keď sa dym rozplynie a prach usadne, zistím, že dav okolo žien stíchol a pomaly sa začal rozptyľovať. Iba dve ženy stáli ako prikované na miestach a nehýbali sa. Zrazu som spoza svojho chrbta začul rýchle kroky. V hlave mi zaručal Kalinin hlas: Čo to tu, prosím vás, robíte?! Chcete ho zabiť? Gorda! Mohutná chlpatá žena sa vzniesla do vzduchu a preletela oblohou ponad mňa ku Kaline. Držala ju v zovretí neviditeľnej ruky až ju napokon odhodila za seba. Gorda dopadla chrbtom do dreveného výkladu s nejakým ružovým ovocím. To isté spravila aj s druhou ženou, ktorú nazvala Ismera a jej bezmocné telo vrazilo do kamennej steny jedného z domov. Potom Kalina pribehla ku mne a pomohla mi vstať na nohy.
Prepáč, ospravedlňovala sa mi, tunajší ľud je trocha... bojovne založený. „Ako je možné, že ma netrafili?“ spýtal som sa. Nedokážem len hádzať ľudí do stien,alebo sa rozprávať cez myseľ, povedala, dokážem aj vytvoriť niečo ako ochranu pred ich schopnosťami. Ich ignis a consectetuer sa v podstate odrazili od mojej ochrany. „Ich čoho?“ nechápal som.Ignis a consectetuer, povedala, akoby to bola pre každého samozrejmosť, poznať tieto slová, oheň a blesk.
Z rozmýšľania ma vytrhol hluk prichádzajúci z mesta. Bolo počuť niečí nárek. Rozhodol som sa,že sa pôjdem pozrieť čo sa deje. Keď so vošiel do centra mesta,hneď som zbadal skupinu ľudí ako stoja a prizerajú sa na ženu s mužom čo sa bili.Keď som sa prišiel pozrieť bližšie zbadal som, že to boli dve ženy. Jedna bola svalnatá, bez vlasov a pôsobila dosť mužne, okrem tváre,tá bola detská. Druhá žena bola sama kosť a koža. Bolo dosť zvláštne sa na nich pozerať, pretože sa nebili, ako to je u nás známe, ale oni využívali svoju silu. Tá chudá hádzala veľké ohnivé gule a tá svalnatá zas vytvárala blesky. Medzi tým,ako sa obhadzovali bleskami a gulami si čosi hovorili, v nejakom divnom jazyku.
"To je on!" zakričal ktosi z davu a všetky oči sa upreli na mňa, vrátane tých dvoch. Zostal som tam len tak stáť, neschopný slova.
"Hovorila som ti to! Vravela som,že prišiel niekto cudzí!!" ozval sa hlas pri mne.
"Videla som ho dnes s Kalinou. Išli smerom ku hradu, myslela som že ho Bartus dá zbaiť."
„Možno im ušiel,“ povedala tá mužnejšia a dodala, „možno by sme ho mali zabiť my.“
„Áno,“ pritakala druhá žena a všetci ostatní nadšene zajasali. Nadvihovali päste do vzduchu a pokrikovali na dve bojovníčky. Tie sa ku mne pomaly približovali, jedna z nich držala v oboch rukách ohnivé gule a tá mohutnejšia zasa hromadila na ružovej oblohe zhluk mrakov, z ktorých sa začali vyludzovať praskavé zvuky bleskov. Na nadmerne ochlpenej tvári mala zlovestný výraz, priam bažila po mojej smrti. Tá tenká žena mala zasa pretiahnutú hlavu, ktorá vyzerala príliš neľudsky. Aj keď oni zrejme neboli ľudia.
Premýšľal som, či sa mám otočiť a utekať, no keby to mňa vrazila čo i len jedna z jej ohnivých gúľ, zabila by ma. Rovnako tak aj blesk z oblohy. A tak som tam len nehybne stál a očakával, že zomriem. Mužatka prenechala prvý úder svojej bývalej sokyni. Nepredpokladám, že bola taká zdvorilá. Skôr vedela, že keby do mňa nechala udrieť blesk, zabila by ma a jej nová bojová partnerka by si neužila ani jeden hod guľou. Ohnivá žena načiahla ruku a šmarila horiacu guľu mojím smerom. Bola by ma zasiahla priamo do hlavy, keby som sa neprikrčil a neuhol sa jej. Druhá žena prevrátila očami a nadvihla obe chlpaté ruky a odhalila neveľmi rozdielne ochlpené podpazušie. Preto je taká agresívna, pomyslel som si. Asi nie je veľmi žiadaná. Dav za nimi burácal, akoby práve uspokojovali ich krvilačné chúťky. Zrazu sa z oblohy zniesol mohutný modrobiely blesk a zasiahol veľkú skalu vedľa mňa. Vtom sa aj ohnivé gule začali rútiť z dlane chudej ženy a vrážali všade naokolo mňa. Prikrčil som sa a hlavu som si zložil ku kolenám, aby moja mŕtvola nemala spálenú tvár. No keď sa bombardovanie ohňa a bleskov skončí a ja sa odhodlám zodvihnúť hlavu, zbadám ohorené kamenné námestie naokolo mňa. V zemi boli diery bo bleskoch hlboké, ako ľudská päsť (nie ako päsť tej mohutnejšej ženy – tá bola dvakrát väčšia ako ľudská) a keď sa dym rozplynie a prach usadne, zistím, že dav okolo žien stíchol a pomaly sa začal rozptyľovať. Iba dve ženy stáli ako prikované na miestach a nehýbali sa. Zrazu som spoza svojho chrbta začul rýchle kroky. V hlave mi zaručal Kalinin hlas: Čo to tu, prosím vás, robíte?! Chcete ho zabiť? Gorda! Mohutná chlpatá žena sa vzniesla do vzduchu a preletela oblohou ponad mňa ku Kaline. Držala ju v zovretí neviditeľnej ruky až ju napokon odhodila za seba. Gorda dopadla chrbtom do dreveného výkladu s nejakým ružovým ovocím. To isté spravila aj s druhou ženou, ktorú nazvala Ismera a jej bezmocné telo vrazilo do kamennej steny jedného z domov. Potom Kalina pribehla ku mne a pomohla mi vstať na nohy.
Prepáč, ospravedlňovala sa mi, tunajší ľud je trocha... bojovne založený. „Ako je možné, že ma netrafili?“ spýtal som sa. Nedokážem len hádzať ľudí do stien,alebo sa rozprávať cez myseľ, povedala, dokážem aj vytvoriť niečo ako ochranu pred ich schopnosťami. Ich ignis a consectetuer sa v podstate odrazili od mojej ochrany. „Ich čoho?“ nechápal som.Ignis a consectetuer, povedala, akoby to bola pre každého samozrejmosť, poznať tieto slová, oheň a blesk.
Ahoj :) tento príbeh je naozaj super :D nielen táto časť ale aj ostatné kapitoly sú úžasné...musím povedať, že viete ako na to...a teším sa aj na ostatné časti...:D :D
OdpovedaťOdstrániťAhoj, naozaj veľmi pekne ďakujeme :) sme radi že sa ti to páči
Odstrániť