Savior 11

 

časť napísala Natka a Johny

Som tehotná, to slovo mi stále znelo v hlave. Ďalšie dieťa,ktoré môžem začať už teraz ľutovať. Mať matku ako je Nancy, tak to by som si kopala hrob.Nahodila som falošný úsmev a zatvárila sa akoby ma to neviem ako tešilo. 

"To vážne? Gratulujem." otec vyzeral, že mi na to skočil, ale na Nancy mala presne ten istý hraný,milý pohľad na tvári ako vždy, keď je pri nás otec. Veľmi dobre vie,že mi je to ukradnuté a povedala mi to len preto, aby ma naštvala ešte viac než som bola. A to sa jej veľmi podarilo. Na jednej strane mi to bolo ukradnuté a na druhej som tomu dieťaťu závidela. Ono bude mať aspoň oboch rodičov, nie iba jedného, ktorý sa o vás stále stará zatiaľ čo ten druhý nie a po toľkých rokoch čo vás vidí sa bude  tváriť ako keby vás miloval najviac na svete. 

"Som rád, že sa tešíš spolu snami Karen. Chcel som ísť s tebou ešte na tie nákupy a vynahradiť ti tie roky čo som na teba kašlal, no keďže musíš odísť môžme to preložiť na inokedy čo ty na to ?" opýta sa ma otec s iskričkami nádeji v očiach. Až ma pichlo pri srdci a aspoň na chvíľu sa mi zazdalo, že ma môže mať naozaj rád. Keď som sa mu už chystala odpovedať, mamine auto práve zastalo pred domom. Nancy len tak vystrelo, keď mama ladne vystúpila z auta so širokým úsmevom na tvári. "Ahoj Ben, rada ťa opäť vidím." pozdravila sa mu a zámerne Nancy ignorovala, až kým si sama nezakašlala. "Nancy aj ty si tu? Som si ťa ani nevšimla." Potláčala som smiech, pretože Nancy sčervenela od hnevu ako paprika.Keď mama podišla ku mne a zbadala moje ešte stále červené líce, hneď sa nepekne pozrela na Nancy. "Viete mi vysvetliť prečo má moja dcéra červené líce? Lebo pokiaľ viem, keď sem išla, bola celkom bez zranení, tak by som chcela vedieť čo sa tu dialo. Nancy vieš mi to vysvetliť ?"

Nancy celá sčervenela, takmer sa mi zazdalo, že sa jej parilo z uší. „Nie, neviem ti to vysvetliť, Patricia.“

 „Ja by som aj vedela,“ poznamenala som a zazrela na Nancy.

 „Myslím, že je čas ísť,“ povedala mama, keď som už chcela spustiť historku o facke. „Povieš mi to doma.“ Nahnevaná na mamu som si sadla do auta a nechala sa odviesť domov. Celú cestu sme boli potichu, zdalo sa, že mama sa o Nancy ďalej nechcela rozprávať. Doma ma však mama donútila sadnúť si do obývačky a posadila sa oproti mne. Zrak mala upretý na podlahu, hovorila potichu. „Vieš, Karen,“ začala, „V MOVAV-e nám zmizla jedna prísne tajná vesmírna loď. A... poviem ti to takto... bez posádky odletieť nedokáže. Matt bol v nej, to asi vieš. Lenže, zaznamenali sme z tej lode signál. Je to veľmi špeciálna loď. Funguje iba ak v nej prežíva živý organizmus a...“ 

„To znamená, že Matt žije?“ skočila som jej do reči. 

„No... signál sme stratili, takže...“ Nie... nemôže byť mŕtvy. Matt a mŕtvy? To je vtip. Ten by prežil čokoľvek. „Lenže, aj keby žil, nič by sme tým nevyriešili. Vláda neschváli akciu na jeho záchranu. Ale musím ti, Karen, povedať, že nemôžeš o Mattovi nikomu povedať. Je to prísne tajné.“ Prikývla som. No nemala som viac chuť pokračovať v tejto konverzácii a tak som vybehla po schodoch do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Rozplakala som sa do vankúša a napokon po asi pol hodine zaspala. Zo spánku ma strhla obrovská žiara svetla v mojej izbe. Akoby celé Slnko padalo na Zem a zastalo priamo pred mojou izbou. Strhla som sa a vyskočila z postele. Obrovská žiara vychádzala zvonka. Okenné rámy ani nebolo vidieť, vlastne, nič okrem svetla som nevidela. Zrazu sa zo žiary vynorila temná silueta vysokej postavy. Pritlačila som sa ku dverám a snažila ich otvoriť a ujsť, no zámka bola zamknutá. Postava sa ku mne stále približovala a svetlo sa pomaly začalo strácať, keď v tom žena zastala predo mnou. Bola to tá istá žena, ktorú som videla v dome u Nancy. Vystrašene som na ňu vyvalila oči, no v mojej mysli zadunel hlas. „Neboj sa,“ povedala, no ústa pri tom neotvorila. „Neublížim ti. Potrebujem ťa. Matt ťa potrebuje.“ 

Matt... znova spomenula Matta. „Viete, kde je Matt? Čo je s ním?“ spýtala som sa trocha roztraseným hlasom.

 „Potrebuje ťa. Poď so mnou. My ťa potrebujeme,“ hovorila žena. Nie, povedala som si. Nepôjdem s ňou. Lenže spomienka na rozosmiateho Matta ma prinútila nasledovať jej ľahký krok. Až som sa napokon ocitla na sklenenej plošine, ktorá sa vznášala nad mojim domom. „Poď, neboj sa,“ povedala žena v mojej mysli a po chvíli váhania som sa odvážila urobiť ďalší krok na sklenenej plošine. No keď som videla, ako ladne a spokojne po plošine žena kráča, nabrala som odvahu a nasledovala som ju. Až som sa ocitla vo vesmírnej lodi. Vedela som to, pretože táto vec nemohla byť z nášho sveta. Steny žiarili nazeleno a kreslo, do ktorého ma žena posadila, bolo, akoby zo želatíny. „Pripútaj sa,“ povedala a tak som si zapla pásy, napodiv veľmi podobným tým pozemským. Čo to vlastne robím, spýtala som sa sama seba, keď som sa rozhliadla po posádke lodi. Vtom sa všetko otriaslo v základoch a ja som cez maličké okienko oproti mne videla už len temnotu, pokropenú malými trblietavými fliačikmi. Ocitla som sa vo vesmíre.