Savior 8

časť napísala Natka a Johny

"Takže je to isté ,že to budem ja a Karen, kto vás zachráni ??" opýtal som sa, len čo som dolapil dych.

"Áno je to isté. Moje schopnosti neklamú." odpovie mi Karim.

"Lenže neviete aké schopnosti mám, však??" vstal som zo stoličky a podišiel k nej bližšie.

"Ešte sa mi to nikdy nestalo, ale myslím že to bude tým, že si človek a nepochádzaš z našej planéty, preto je ťažko odhadnúť čo za schopnosti máš." zatvárila sa veľmi ustarostene.

"A ako to vlastne zistím??" cítil som sa po tomto všetkom, čo som sa dozvedel dosť čudne.

"No, skúsili by sme ešte tento týždeň hypnózu, ak by nevyšla, tak by som sa ti ešte raz pozrela do mysle, tak ako dnes, no a ak by ani to nevyšlo, tak by sme mohli skúšať všetko čo sa dá. Napríklad či vieš ovládať vodu, alebo oheň, alebo čokoľvek."  počúval som ju veľmi pozorne, stále mi to akosi nedochádzalo, že to ja a Karen možno budeme stáť v krutej vojne proti Dolorezčanom. Indrisčania na nás spoliehajú, teda spoliehajú na dvoch cudzincov ktorý ich zachránia, len že čo ak sa všetci mýlia a mi ich nedokážeme zachrániť ?? Čo ak to vôbec nie sme my ?? Nechcem aby sem Karen išla. Už len pomyslenie na to, že by sem mala ísť a bojovať sa mi nepáči. 

"Matt." vyrušil ma Bartusov hlas zo zamyslenia. "Kalina ťa zavedie do tvojej izby. Odpočinieš si a neskôr prídeš k nám na hostinu. Veci na oblečenie ti pripraví Carle, ktorý ako si si mohol všimnúť sa tu o nás stará a slúži nám kráľom." Prikývol som a Kalina už stála vedľa mňa. Páni tá ženská je ale rýchla, pomyslel som si. Na čo sa Kalina začala smiať, takže ma asi počula. Poklonil som sa Bartusovi a Karim a išiel za Kalinou po točitých schodoch až k veľkým dubovým dverám. 

Odpočiň si môj drahý, čaká ťa veľmi ťažké obdobie, ak si naozaj naším novým kráľom musíš sa poriadne vyškoliť, ale to až samozrejme vtedy, keď zistíme aké schopnosti máš.

"Kalina, môžem sa ťa niečo spýtať ??" 

Samozrejme, čo máš na srdci ?

" Prečo ste si taký istý, že práve my vás zbavíme Dolorezčanov ??"

Lebo Karim nikdy neklame, všetko čo vidí je pravdivé, tak ako všetky legendy a proroctvá, ktoré kedy boli sa vyplnili. Tak už sa s tým netráp teraz, ja ti verím a určite nie som jediná. 

"Môžem ešte niečo?" len prikývla a čakala na moju otázku:" Nechcem aby to znelo nejak neslušne, alebo čo, len som tak rozmýšľal, prečo sa s ľudmi rozprávaš len cez myseľ ?? Nevieš rozprávať alebo ako ??"

Po tejto otázke sa jej zmenil výraz tváre. Z krásnej usmiatej tváre zmizla všetká radosť, ktorú vystriedalo zdesenie.

Viem rozprávať, no odvtedy ako Bartusa vybrala Karim za nového kráľa sa toho veľa zmenilo. Naša mama bola veľmi chorá, no a Bartusa čakala prvá vojna, nikto nevedel či to prežije, ale tak verili sme v to. No lenže jedného dňa keď už si každý myslel, že Bartus tú vojnu neprežije sa moja mama rozhodla mu ísť na pomoc. Hovorila, že je to už jedno, kde zomrie, či v boji so svojím synom, alebo na následky choroby. Ale ja som to nechcela. Nechcela som aby tam mama išla. Tak som ju celú cestu sledovala. Práve vtedy, keď som ju chcela zastaviť a presvedčiť, aby si to rozmyslela , ju jeden z Dolorezčanov zabil. Zjavil sa tam, akoby spadol z číreho neba a ja som to všetko videla na vlastné oči. Dlho som sa nevedela z toho spamätať a  vyhýbala som sa akejkoľvek komunikácií, keď som už s niekym prehovorila,tak len cez myseľ ako to robím teraz. Len pred necelými 30 rokmi som začala opäť normálne žiť a komunikovať s ľudmi, no stále len cez myseľ. Už nikdy to nebude ako predtým. 

Všimol som si že sa jej kotúľa slza po líci. Podišiel som ku nej bližšie a prstom jej ju zotrel. 

"Prepáč, že som sa ťa to vôbec pýtal. Nechcel som aby si bola smutná." cítil som sa dosť blbo, že som bol taký idiot a spýtal sa jej niečo takéto.Bolo mi jej vážne ľúto. 

To je v poriadku Matt.  Milo sa na mňa usmiala, no ja som aj tak vedel že je stále smutná.

"Vážne ma to mrzí Kalina. Nebolo to odo mňa pekné." 

Už sa s tým netráp a choď si odpočinúť, čaká ťa ešte ťažký deň.

Rozlúčil som sa s ňou a išiel do svojej izby. Bola veľmi veľká. Uprostred stála posteľ s baldachýnom. a ja som sa na ňu hneď hodil. Zapozeral som sa na stenu oproti a hneď zaspal.

Keď som sa zobudil, nemal som vôbec žiadnu chuť vstať z postele. Takmer som sa cítil, akoby ma vťahoval tekutý piesok do svojej hĺbky.

No prichádzajúci sluhovia ma prinútili vstať z postele a ísť sa osprchovať. Sprchy mali zaujímavé, nikdy som podobné nevidel. Namiesto sprchových hlavíc z stony netrčalo nič, iba sa voda valila z troch úzkych dier v stene. Tlak zelenkavej vody ma taktiež dobre pomasíroval. Sluhovia mi pripravili čisté oblečenie – dlhé čierne nohavice a červenú košeľu. Nepodobalo sa mi to na oblečenie Idrisčanov, no aj tak som sa cítil lepšie v odeve z nejakej zvláštnej látky, ktorá sa mi vlnila okolo tela. Potom ma sluha – Carle - zaviedol do jedálne. Bola to veľká miestnosť. Steny boli z kameňa a podlaha dláždená mramorom. Okolo dlhého, mahagónového stolu sedeli Kalina, Karim a za vrchstolom bol usadený na mohutnom stolci Bartus. „Konečne,“ zvolala natešene Karim. Vyspal si sa dobre? spýtala sa Kalina a nabrala si nejaké zelené bobule, ktoré mi pripomínali hrach, a obliala ich červenou omáčkou. Áno, úžasne, pomyslel som si, pretože som vedel, že ma Kalina počuje. Usadili ma vedľa nej, kde mi Carle nabral z každej misy po naberačke. Trocha som sa vydesil, keď som uvidel na prostred taniera vyjavený pohľad mŕtvej chobotničej hlavy. Bola obsypaná zelenými bobuľami, žltými pretiahnutými strukmi a niečím, čo pripomínalo zemiaky, no boli červené, akoby prezreté. Celé to bolo obliate tou červenou omáčkou. Keď som sa pustil do strukov (vyvarujem sa chobotničej hlave) na jazyku sa mi rozplynuli, akoby som sa napil vody. Spočiatku som si myslel, že jedlo je naozaj zhnité, no Karim, Kalina a Bartus si na ňom hrdo pochutnávali a tak som sa odvážil, dať si ďalší hlt. Nato Bartus položil vidličku na stôl, prsty si preplietol na stole a povedal: „Matt, musím ti niečo povedať.“ Sťažka som preglgol posledné kúsky červených zemiakov a napil som sa čistej, zelenkavej vody. Vyzerala ako žaburina, no chutila ako obyčajná voda. „Áno,“ hlesol som. „Keď máš bojovať vo vojne, musíš sa vycvičiť. Tvoj tréning začína už zajtra ráno. Musíš splniť štyri fázy tréningu a dosiahnuť kontrolu nad svojou mocou, ktorá sa ešte, žiaľ, neprejavila.“
"Dobre,“ povedal som a znova som si odpil z vody. 
„A ešte niečo,“ dodal Bartus. „Musíme sem privolať tú tvoju priateľku. Keď je v proroctve písané, že sa na bojisku stretnete, musí to tak byť. Kalina sa s ňou snaží telepaticky spojiť. Keď sa tak stane, pošleme pre ňu loď.“Vypadla mi vidlička z ruky a spadla na mramorové obklady. Carle sa okamžite prehol a začal leštiť podlahu. Karen sa sem nesmie dostať, musím ich presvedčiť, že moja vidina bola vymyslená, inak ju donútia bojovať v najbrutálnejšej vojne v ich histórii.