Savior 6

časť napísala Natka a Johny 

PS: ďakujeme za nádherné komentáre a sme veľmi radi že sa vám príbeh páči :)

Bola odetá v červených šatách, dlhé čierne vlasy jej padali na chudé plecia a jej prenikavé modro-zelené oči, akoby mi čítali myšlienky. Pozerala na mňa s naklonenou hlavou a ani nežmurkla. Zrazu spravila nepatrný krok bližšie ku mne. Zazdalo sa mi, že sa vysoká, chudá žena vznášala nad zemou, no bola to hlúposť. Jej kroky boli takmer myšacie, no za malú chvíľu už stála predo mnou. Chcel som sa zvrtnúť a ukryť v lodi, no nejaká neviditeľná sila ma držala nehybného na mieste.

Nato žena žmurkla a jej oči zmenili farbu z modro-zelenej na obyčajnú modrú. Akoby bola v tranze, z ktorého sa práve v tej chvíli prebudila.

Nadvihla pravú ruku a mávla mi ňou pred nosom, načo sa moje svaly uvoľnili a ja som sa dokázal poriadne nadýchnuť. A vedel by som aj ujsť, no neutiekol som. Nebol dôvod, aby som utekal, keď ani neviem, ako by som vôbec niekam utiekol. Kam som sa to dostal? Prečo sa musím vždy všetkého chytať?

No vo chvíli, keď som znova premýšľal nad útekom, mi v hlave zaznel tichý, jemný, upokojujúci hlas. Kto si? Opýtala sa ma žena, ktorá predo mnou stojí. Určite to bol jej hlas, pristane jej.

Ale ako jej mám odpovedať? Mám tiež na niečo myslieť alebo mám rozprávať? Môžeš spokojne rozprávať, ale ak nemôžeš, stačí myslieť. Vidím, na čo myslíš.

Striaslo ma. Táto krásna žena s tmavomodrými očami a krásnymi čiernymi vlasmi, ktoré akoby sa sami od seba hýbali, my čítala myšlienky. A mne to vôbec nevadil.

Napokon sa odhodlám vysloviť súvislú vetu: „Ja... Volám sa Matt. Ehm... Kde to som?“

Žena sa pousmeje a zatočí na mieste, pričom sa vzduch okolo nej rozvíri a tráva sa zachveje.

Nie si odtiaľto, všakže? Vitaj na planéte Indris! Z ktorej galaxie pochádzaš? Ako je ďaleko tvoja planéta? Ako vyzerá? Prečo si tu? Pýtala sa ma žena, no nestíhal som reagovať na všetky jej otázky. A tak som odpovedal takto: „Pochádzam zo Zeme. To je... neviem ako ďaleko. Kto ste vy?“

Žena si poskočí, elegantným pohybom ma chytí za ruku a odtiahne ďalej od lodi. Jej dotyk je jemný, príjemne teplý.

No viac ma zaujme krajina, do ktorej ma zaviedla.

Môj uhol pohľadu pri lodi bol zrejme skreslený, keďže tento svet je oveľa väčší a farebnejší. Na nebi lietali zvláštne farebné vtáky s mohutnými krídlami, pod vysokými stromami sa chladili zelené tvory podobné slonom, no namiesto chobotov im zo štvorcových hláv trčali štyri zelené chápadlá, ktoré sa nadnášali nad trávou a vlnili do rytmu zvukov, ktoré vydával ďalší tvor, podobný opici, no tento mal namiesto rúk chápadlá, zakončené nejakými zvláštnymi otvormi, ktoré rezonovali do hudby.

Neďaleko potoka s kalnou tekutinou sa napájalo tucet ďalších tvorov, ktorí sa ani nedali prirovnať k našim na Zemi. Všetko tu bolo také rôznofarebné, pestré...

Volajú ma Kalina, odpovedala žena. Mal by si sa stretnúť s Bartusom. Poď za mnou.

Nestíhal som ani namietať a už ma Kalina viedla niekam ďaleko od tých tvorov.

Tráva pod nohami vydávala zrazu nepríjemný šuchotavý zvuk, až napokon nastalo ticho, keď sme zastali pred vysokou, drevenou bránou, ktorú Kalina jedným pohybom ruky otvorila, pričom sa jej ani nedotkla. Keď si všimla môj očarený pohľad povedala: Och, neboj sa. To je len moja schopnosť. Neublíži ti.

Tak to ma vôbec neupokojilo, lenže hneď, ako som pozrel na svet za bránou, som už sám nevedel, či som sa nezbláznil alebo sa mi to len sníva a ja som ešte stále u Karen v posteli.

Za bránou sa nachádzalo obrovské mesto plné farieb, no hlavne plné ľudí – neboli to však obyčajní ľudia. Niektorí z nich nadvihovali veci bez akéhokoľvek dotyku s predmetmi, iný zasa zapaľovali ohniská, iba sa im stačilo pozrieť na kôpku červeného dreva. A iní naopak obyčajnými pohybmi rukami manipulovali s kvapkami vody vo vzduchu, akoby to bola celkom bežná vec. Vlastne, to tam určite bola obyčajná, bežná vec. U nich bolo normálne, byť nenormálnymi, pretože v ich svete som bol ja ten nenormálny. Vitaj v Meste, zvolala nadšená Kalina. 
Prešli sme cez hlavné námestie, kde sa všetci otáčali smerom ku mne a ku Kalin. Trochu ma to znervoznovalo, no potom som si uvedomil, že vlastne aj ja na nich čumím, takže som to už neriešil.
Pred nami sa začal črtať zámok s veľkými vežami. Kráčali sme cez kamenný most, ktorý viedol priamo k zámku.
"Tu žije Bartus ?" opýtal som sa Kalin.
Áno je to náš kráľ a môj brat, každých 100 rokov sa vyberá najmocnejší z nás za kráľa. Ten kto sa stane kráľom má najťažšiu úlohu, musí poraziť obyvateľov planéty Dolor, ktorý sa zakaždým pokúšajú získať našu planétu.  Ale kedže náš mocný kráľ ich zatiaľ vždy porazil, zatiaľ sa im to nepodarilo. Lenže každých 100 rokov posielajú sem k nám bojovať čím ďalej tým silnejších bojovníkov a preto je pre nás veľmi ťažké vybrať najsilnejšieho, ktorý by ich porazil. Bartus už má za sebou jednu bitku a práve tento rok odovzdá trón a titul kráľa niekomu inému, kto bude ešte silnejší než on. Proroctvo hovori že tento rok bude náš kráľ najmocnejší zo všetkých a zbaví nás Dolorezčanov raz a navždy. Tak uvidíme.
"Páni, to tu máte teda kruté, keď musíte bojovať s niekym z inej planéty. Aj keď nehovorím, že u nás na Zemi nie sme bez vojen, to nie. Ale aj tak.."
Otvorili nám nejaký muži bránu a my sme pomaličky prešli až k hlavným dverám do zámku, kde stála stráž.
"Kalin, kto je to ?" opýta sa jeden muž zo stráže. Kalin sa na neho len milo usmiala a opäť pomocou svojej mysle mu odpovedala, no tentokrát som ju nepočul.
"Aha, tak poďte ďalej, hneď mu oznámim, že ste tu." odpovedal opäť a vzápätí sa stratil za dverami.
Pôjdem dnu prvá a porozprávam sa najskôr s Bartusom ja. Potom ťa zavolám dobre ?
Len som prikývol, pretože aj tak Kalin vedela čo si myslím. O chvíľu už zmizla, tak ako muž pred ňou, za dverami. Mohlo prejsť nejakých 15 minút, keď sa ozval v mojej hlave Kalinin hlas. Matt môžeš prísť, všetko je v poriadku, len má na teba Bartus pár otázok.
Nesmelo som vošiel dnu. Všade na okolo boli povešané obrazy zrejme predchádzajúcich kráľov, ktorý bojovali proti Dolorezčanom. Prekvapilo ma, že na nich neboli len muži ale aj ženy podobné Kalin. Nevedel som si predstaviť ako mohli bojovať proti možno stovkám, ak nie aj tisícom bojovníkom z inej planéty. Z dumania ma vyrušil mužský hlas:"Vitaj chlapče!"