Savior 5

časť napísala Natka a Johny

„Oh, Karen, už si tu. Ahoj Matt. Karen, poď so mnou prosím ťa, do vedľajšej miestnosti,“ povie mama a keď sa začne zberať aj Matt, zastaví ho, „Matt, počkaj na nás tu.“ Prikývne a sadne si späť na sedačku.

 „Prečo nemôže ísť Matt s nami?“ opýtam sa mami podráždeným hlasom.

„Pretože to je rodinná záležitosť,“ odpovie mama a odvedie ma von z kancelárie na chodbu. „Ehm... Karen, chcem  ti predstaviť Davida. Pracujeme spolu na jednom projekte a... chcela by som, aby si vedela, že ja s Davidom chodím.“

 „Chodíš?“ vyšteknem na ňu. Ako to myslí, že chodí? Myslela som si, že sa nikdy nezamiluje, teda... nikdy ma to ani nenapadlo.

"Áno, Karen, chodím." David mi podáva ruku no ja ju odmietnem a vbehnem do kancelárie.

"Poď, Matt. Ideme preč," zvolám vo dverách, no Matt tam nesedí. Namiesto neho sa však ozve sekretárka: "Tvoj kamarát išiel na toaletu." To musí ísť na záchod akurát vtedy, keď chcem ísť narýchlo preč? Vtom do kancelárie vojde mama bez Davida.

"Clare, prosím vás, nechajte nás osamote." povie a sekretárka sa v okamihu zodvihne a odíde. "Tak ma počúvaj, Karen. S Davidom je mi dobre, má ma rád a mám rada aj ja jeho a ty mi nebudeš zasahovať do vzťahov. Zavolala som ťa sem, aby som ti ho predstavila a nie, aby som si od teba pýtala povolenie. Ja nie som malé dievča."

 "Prečo si mi ho chcela predstaviť práve tu?" opýtam sa, pretože mi to proste nejde do hlavy. Nechcem jej zasahovať do života. Keď si chce s niekým chodiť, nech si chodí, ale proste ma to vzalo. "Lebo nechcel ísť ku nám skôr, ako ťa spozná," odpovie mama a pohladí ma po vlasoch. "A čo ty a Matt?"

"Čo ja a Matt?" opýtam sa a odstrčím jej ruku. "Sme kamaráti. Nič viac."

"No, dobre," povie a podíde ku dverám, no skôr ako odíde, povie: "David príde dnes na večeru." A odíde von. Zabijem ťa, Matt... Keby si nešiel na záchod, nemusela by som si vypočuť tento trápny monológ od matky. Vtom sa dvere otvoria, no do vnútra vojde Clare.

"Ehm, prosím vás, kde sú tu toalety?" opýtam sa jej. "Sú na konci chodby doľava. To neminieš," odpovie a začne si niečo ťukať do notebooku. Vybehnem von z kancelárie. Mamu s Davidom už nevidím a tak sa rozbehnem rovno po dlhej chodbe a na konci zahnem doprava. Na prvých dverách visí ceduľka s malým panáčikom. Nevojdem dnu, počkám ho. No po asi piatich minútach čakania, sa konečne odhodlám pootvoriť dvere dovnútra. Chvalabohu, nevidím nikoho pri umývadlách a tak rýchlo vhupnem dnu. Prikrčím sa, či neuvidím nejaké nohy v kabínkach, no nevidím nijaké. A nie je ani pri pisoároch. Kde si Matt? Vybehnem vonku a zastavím hneď prvého okoloidúceho v bielom plášti. Ihneď spoznám mierne zarastenú bradu a tmavé vlasy. No, dofrasa! David.

"Ehm, sú na tomto poschodí aj iné toalety?" opýtam sa. Nikdy by som nečakala, že sa priateľa svojej matky budem pýtať niečo také. No skôr mi je trápnejšie z toho dôvodu, ako som sa predtým zachovala. "No... nie. Na tomto sú len tieto," odpovie a pohľadom ukáže na dvere za mnou. Zrazu sa ozve prenikavý zvuk sirény a chodbu zaplaví prerušované červené svetlo. Na chodbe nastane chaos, keď v tom sa pri Davidovi pristaví nejaký doktor so slovami: "CX štyridsať päťka... zmizla. Niekto s ňou odletel!" A odbehne znova preč. David sa splaší a zuteká niekam preč no ja za ním pobehnem a snažím sa prekričať sirénu.

"Čo je to? Čo sa deje?" pýtam sa.

"To ti nemôžem povedať," zvolá a zastane, pričom do neho skoro narazím.

"Tak počúvajte. Keď chcete, aby som na vás bola dnes večer najmilšia ako dokážem, povedzte mi, čo to je!" Možno som to nemala povedať, ale čo už... Vzdychne si. "Aale.. kto by ti uveril. CX štyridsaťpäť je vesmírna loď. Nie je pozemská, spadla pred rokom. A niekto s ňou odletel!" odpovie a rozbehne sa preč. No jediné čo mi prelietava mysľou je Matt. Len nech to nie je Matt...

2.Kapitola

Hneď, ako išla Karen aj s jej mamou a tým pánom do vedľajšej miestnosti , som zostal spolu so sekretárkou sám. Z kôpky časopisov som si vytiahol jeden, kde bola na titulke Jennifer Lopez, bola to v detstve naša s Karen obľúbená speváčka. Našiel som si o nej článok a začítal sa doň.
"Nedáte si niečo ?" vyrušila ma sekretárka.
"Pomarančový džús, ak máte, prosím." odpovedal som a odložil časopis naspäť na kôpku. Pohodlne som sa usadil kým som čakal na džús a snažil sa započuť čosi z rozhovoru z vedľa. No počul som akurát len to, že Karenina mama chodí s tým pánom, ktorý sa volá David. Hneď ako som džús vypil ,postavil som sa zo sedačky a opýtal sa sekretárky, kde majú záchod, pretože sa mi už nechcelo sedieť. Vyšiel som na chodbu a vybral sa tým smerom, kde mi kázala sekretárka. Otvoril som dvere, no neocitol som sa na záchodoch, ale v nejakej miestnosti plnej všelijakých prístrojov. Našťastie tam nikto nebol a tak som sa rozhodol poobzerať čo tu vlastne majú. Prvé čo som zbadal bola obrovská vesmírna loď, podišiel som k nej bližšie a prečítal si jej názov. CX štyridsaťpäť. Páni, tá je nádherná, pomyslel som si v duchu a prešiel som po nej rukou. Vzápätí sa na nej sám otvoril vchod. Myslel som si, že niekto z tade vystúpi, no nič sa nedialo a tak som vošiel dnu. Dvere sa samé zavreli. Bolo to dosť strašidelné. Vnútri to bolo väčšie než som čakal. Sadol som si na sedačku, pred riadiacimi tlačítkami, páčkami a všetkým možným čo som ani netušil, čo to je. Letmo som sa dotkol  zeleného tlačítka, ktorý bol na pravo odo mňa, ten sa rozsvietil a zároveň sa celá loď roztriasla. Dosť som sa zlakol a tak som utekal k východu, no ten sa nedal otvoriť. Zrazu som pocítil ako sa loď trasie ešte viac a že už počuť aj motor. Bežal som si opäť sadnúť na sedačku a radšej sa pripútal.
Von som nevidel, nebol tam žiadne okná a tak som sa obzeral okolo seba na stovky, ba až tisícky blikajúcich tlačidiel. Zazdalo sa mi, akoby som začul tichý, rytmický zvuk, no iba nachvíľu. Pevne som sa chytil divných, lepkavých pásov, ktoré neboli k ničomu pripevnené, no boli pevné a takmer vôbec som sa v nich nevedel hýbať, a tak som sa len v duchu modlil, aby som prežil, aj keď som ani nevedel čo. Zrazu chvenie ustalo, loď sa viac nehýbala. Otvoril som pevne zavreté oči a niekoľkokrát som zažmurkal. Dobre, dúfam, že som stále tam, kde som bol, keď sa za mnou dvere zabuchli, pomyslel som si, no niekde v hĺbke duše som tomu sám neveril. Stlačil som čierne tlačidlo na hrubom, mechanickom páse a ten sa uvoľnil. Niežeby sa vsunul do sedadla, ako v aute, ale tento sa, akoby zmäkol, čím uvoľnil zovretie.Pomaly som prešiel ku stenám, ktoré boli tvorené z nejakej mastnej, vlniacej sa hmoty, akoby želatíny.Keď som sa dotkol tej mastnej hmoty, zavlnila sa celá stena a vzápätí sa všetko rozjasnilo, akoby tá stena nikdy neexistovala a odhalila mi svet za ňou. Ak to vlastne vôbec bol nejaký svet. Pretože za stenou sa už nenachádzalo nič, všade bola temnota, poškvrnená zlatými bodkami. Takže je to naozaj vesmírna loď, pomyslel som si, a ja som vo vesmíre.
Pomaly som prešiel ku východu, ktorý sa konečne sám otvoril. Vyjavene som čumel na svet predo mnou. Namiesto tej temnoty, tu teraz bola nádherná dúhová obloha. Áno naozaj bola dúhová, pretože všade mala inú farbu. Vystúpil som z lode a dotkol sa nohami tvrdej zeme, ktorá vyzerala presne tak ako tá naša na Zemi, no zároveň bola úplne iná. Bolo tu plno stromov, nie takých ako u nás, ale dosť zvláštnych tmavozelených a obrovských. Kde tu, poletovali nejaké tvory podobné vtákom. No nikde som nevidel ľudí, teda nie ľudí, ale aspoň nejakých tvorov, či ako ich nazvať čo tu žijú. No len čo som na to pomyslel za mnou sa ozval šuchot. Otočil som sa a tam som uvidel postavu.