Savior 3

časť napísala Natka a Johny

„Karen, počkaj ma!“ začujem za chrbtom v momente, keď zabuchnem dvere. Podídem ku autu a opriem sa o dvere. Možno by som prestala byť taká náladová, aby sa raz Matt nenahneval, že som na neho zlá. „Nebuď taká hŕŕ,“ fľochne na mňa, odomkne zámky a nastúpime dovnútra. 

„Prepáč,“ poviem, skôr len sama sebe ako jemu. „To mám po otcovi.“ Zasmeje sa. Napokon aj ja a auto zabočí na most, kadiaľ prejdeme ponad Temžu, až Mattov džíp piskľavo zabrzdí pred starším domov vo viktoriánskom štýle. Na chodníku si partia chlapcov kope loptu a dievčatá preskakujú švihadlo. Ulicou sa tiahnu rady navlas rovnakých domov. Po schodíkoch vylezieme na malú verandu a niekoľkokrát potlačím zlatý zvonček vedľa dverí, no nikto neotvára. Zazvoním znova a párkrát zabúcham klopadlom uprostred dvier, no nič. „Nie je doma?“ pýta sa Matt.

 „Určite je. Možno len spí.“ Zaháňam myšlienku na to, že sa jej niečo stalo. Vždy je doma, von nevychádza. Znova párkrát zaklopem a zazvoním. Nič. Začínam mať strach.

 „Matt,“ hlesnem, no keď sa zvrtnem, Matt tam už nestojí. Obzerám sa okolo seba, no vidím iba hrajúce sa deti na chodníku.

 „Matt!“ zvolám nahlas, takmer hystericky a zleziem dolu. Kam zmizol?! Zabijem ho, ak si zo mňa robí žarty... No napokon začujem zozadu domu zvolanie môjho mena. Prebehnem okolo domu až dozadu cez bielu bráničku do dvora s malými záhonmi po bokoch plota. Na zadnej verande už čaká Matt v pootvorených dverách. Vojde dovnútra a ja rýchlo pribehnem ku nemu, nevnímajúc skopnutých záhradných trpaslíkov z porcelánu. Dúfam, že som jej žiadneho nerozbila... Ale... prečo sú zadné dvere otvorené? Skoro vždy ich zamyká, odvtedy, čo jej nejaký zlodej ukradol náhrdelník od dedka. Ten zomrel už pred rokmi. Potichu prejdeme po úzkej chodbičke po schodoch na poschodie, pričom prezeráme všetky miestnosti, no stará mama nikde. Ani v kúpeľni a kuchyni nie je a tak zamierime do spálne. Zatajím dych. Potichu pootvorím dvere a nakuknem dovnútra. Vydýchnem si, keď uvidím starú mamu ležať v posteli, prikrytú prikrývkou, ako si pravidelne odfukuje v pokojnom spánku. Kývnem Mattovi na odchod no vtom sa stará mama ozve: „Kto je tam? Karen, to si ty?“

 „Áno, starká, to som ja. Aj s Mattom. Neotvárala si nám tak sme vošli zadom. Ale spi ďalej, my pôjdeme,“ upokojujem ju.

 „Nie, nie,“ namieta. „Ale kdeže. Ja som si len trocha zdriemla. Zadné dvere boli otvorené?“ Vylezie z postele, nasunie si papuče a podíde ku nám. Ešte sa na okamih zahľadí na seba v zrkadle, napraví si dioptrie a prehrabne si prstami rozstrapatené, šedivé vlasy. Napokon sa na nás usmeje a popoženie nás ďalej po chodbe do malej kuchynky.

Tam nás obarí vôňa šošovicovej polievky so slaninou a dobre známe pečené jahňacie stehná s rozmarínom a cesnakom, moje obľúbené.Hneď sa mi zbierajú slinky. Starká nám samozrejme hneď nabrala jesť, veď to by nebola ona, keby niekoho, kto k nej príde nepohostila.
"No, ako sa mi máš Karen?" opýtala sa ma starka, keď si prisadla k nám za stôl.
"Ale ani sa nepýtaj. Újde to, len mama mala vraj nejakú nehodu, keď išla niekam z práce do Birminghamu, neboj nič sa jej nestalo, príde až zajtra. Starká, prečo sa o mňa mama nezaujíma ?" hovorila som s plnými ústami pečenej jahňaciny, kedže polievku som zhltla raz dva. Matt ten si dal práve poslednú lyžičku z polievky.
"Netrep, veď pre ňu si všetko na svete. To že chodí do práce a že má veľa roboty ešte neznamená, že sa o teba nezaujíma. Dala by všetko na svete, len aby si bola šťastná."
"Možno máš pravdu." vedala som nakoniec rozhodnutá ukončiť túto tému. Starká tá sa teraz pre zmenu zamerala na Matta: "A ty Matt, ako sa máš ? Mamina ešte stále pracuje ako prokurátorka ?"
"Ja sa mám veľmi dobre, nesťažujem sa. Áno mamina je stále prokurátorka, neprestalo ju to baviť.Navyše má dobrý plat a veľmi jej to vyhovuje."
"Tak to som veľmi rada. Je to veľmi dobrá žena. Viete že vaše mami boli kedysi najlepšie priateľky ?"
„Áno, starká,“ poviem a dojem posledný kúsok jahňaciny. "Vravíš to vždy, keď sem prídeme.“
„Ach, áno,“ posadí sa do hojdacieho kresla v rohu miestnosti a začne sa pohojdávať. „Musíte mi to prepáčiť, už som stará, to bude tým. Zabúdam, čo hovorím.“„Ale, no tak, starká!“ zvolám a podídem ku nej a pohladím ju po chrbte. „Si v najlepších rokoch!“ Pousmeje sa na mňa. „Prečo ste vlastne prišli?“ opýta s apo chvíli. „Len tak,“ poviem a pozriem na Matta, ktorý práve obhrýza pečené stehno. „Dávno sme ťa nevideli.“ „Tak to je svätá pravda, drahá!“ pritaká stará mama a prekríži si prsty na bruchu. „Som rada, keď mi príde návšteva. Veď, presne pred týždňom tu boli Jude s Rebecou, veď vieš, tvoje sesternice. Dcéry tvojej maminej sestry, tie...“„Áno, viem, kto je Jude a Rebeca,“ poviem trocha podráždeným hlasom, keďže sa s nimi veľmi nemáme v láske. Mamina sestra – Juliet – sa vydala za bohatého riaditeľa nejakej významnej firmy a odvtedy je ona aj s celou svojou rodinou s mamou pohádaná. A mne neprekáža, že sa so svojimi sesternicami nestretávam. Sú to namyslené, až príliš sebavedomé a... no, jednoducho povedané, veľa si o sebe myslia, preto, lebo sú bohaté.„Prečo tu boli? Veď bývajú až vo Walese... a neboli tu takmer... koľko... päť rokov?“ Posadím sa vedľa Matta, ktorý práve dojedá posledný zemiak a utiera si ústa servítkou. „Veď práve preto,“ odpovie stará mama. „A ešte, prišli mi ukázať Ronyho.“ „Koho?“ spýtam sa, pátrajúc vo svojej mysli, kto v našej rodine sa volá Rony. Možno nejaký nový frajer Jude alebo Rebeci. „Je to Rebecin syn,“ odpovie stará mama a ja vyvalím oči. Rebeca je len o dva roky staršia odo mňa. Mama by ma zabila, keby som prišla domov v jej veku tehotná. „Rebeca má syna?“ poviem obarene novou informáciou. „Áno,“ odsekne. „Nevedela si o tom? Myslela som, že ti písala na tom vašom... internete.“ Pokrútim hlavou a pozriem na Matta. Nemôže vedieť o koho ide. Nikdy som mu o nich nehovorila. Vlastne, z mojej rodiny pozná iba mamu, otca iba z videnia a starú mamu. Potom zazriem na nástenné hodiny nad malým televízorom vedľa kuchynskej linky. Pól tretej. „Nehnevaj sa, starká, ale musíme ísť. Už je veľa hodín a musíme si ešte niečo vybaviť,“ poviem a pobozkám starkú na líci. Chce nás odprevadiť, no namietam. „Nie, nie. Nevstávaj. Vyprevadíme sa sami.“ A odídeme z kuchyne dolu po schodoch von z domu, kde na chodníku ešte stále hrajú chlapci futbal a dievčatá preskakujú švihadlo. „Čo musíme vybaviť?“ opýta sa Matt, kým odomyká dvere auta. „Musím napísať Rebece, prečo je taká sprostá krava a nedala mi vedieť, že má decko!“ zvolám a nasadnem do auta. Na chrbte zacítim pohľady hrajúcich sa detí, ktoré nechápu význam mojich slov. Ani neviem, prečo som taká nahnevaná. Nikdy sme sa spolu nestýkali ani sme si nepísali. No tak trocha ma zabolelo, že našu rodinu – mňa a mamu – zo všetkého vynechávajú.