It's Starting All Over 22

Ahojte :-) chcem sa vám poďakovať za tie krásne komentáre, ktoré ma vždy potešia a posúvajú ma ďalej, tiež sa chcem poďakovať za toľko zobrazení ! <3 ďalej sa vám chcem ospravedlniť že som sem už dlho nepridala časť, ale kedže som sa učievala na monitor tak som nemala kedy vymýšľať a večer sa mi už nechcelo ! :-) Taká otázka na vás: Myslíte že by som mohla skúsiť nejaký príbeh poslať do súťaže ? 
PS: prosím zahlasujte v 3 anketách čo som dala :-))) vopred ďakujem



Posledné čo si pamätám bolo, ako nám vo vlaku pichli niečo do ruky. Hrozne to bolelo. Prebrala som sa až teraz. Som oblečená v teplých, pohodlných nohaviciach, ktoré sa vedie prispôsobiť telu a to iste aj tričko. Vedľa mňa bola položená nejaká šušťáková bunda. Oblečiem si ju na seba a zisťujem, že som v nejakých pivničných priestoroch. Okrem postele, ak sa to dá nazvať posteľou, tam boli dvere, ktoré boli samozrejme zamknuté a valec, ktorým pôjdem hore. Začínam byť nervózna, keď do miestnosti  vstúpil vysoký svalnatý muž so zbraňou v ruke.
" O 5 minút vstúpiš do toho valca dobre ?" povedal mi celkom pokojným hlasom. Ja som len prikývla, kedže na nič viac som sa nezmohla. Pristúpil ku mne bližšie a pošepkal mi niečo do ucha, tak aby to nikto nemohol počuť: "Buď silná, hlavne nedaj na sebe vidieť že máš strach! Držím ti palce."  po tích slovách som bola šokovaná, nečakala som to. Tak som mu len zašepkala: "Budem silná a ďakujem vám.." potom sa ozval cez vysielačku hlas, ktorý oznamoval mužovi aby ma poslal do valca. Nesmelo som tam len stála, počúvala hlas ktorý odrátaval sekundy a pozerala sa na toho muža. Zdvihne palec na povzbudenie.
Zdvihnem bradu a stojím čo najvzpriamenejšie . Valec začína stúpať . Na chvíľu sa ocitnem v tme a potom ma kovový podstavec vysunie z valca na otvorené priestranstvo. Na okamih ma oslepí okolité svetlo a až po chvíli zbadám ostatných súperov. Predo mnou je presne ten "roh" ktorý sme vtedy videli, takže som sa nemýlila s tou arénou. Obzerám sa okolo seba, sledujem ostatných a počúvam odrátavanie sekúnd. Pri posledných 10 sekundách sa ozve známy hlas: " Dámy a páni, prvé Hry o život v tomto storočí sa začínajú."
Posledných 5 sekúnd. Zmocní sa ma strach. V mysli si pripomínam slová toho muža. Nesmie byť na mne vidno že sa bojím. Postavím sa ešte viac vzpriamenejšie, čo niektorých vyvolených vyvedie zmieri a keď zaznie výstrel, stoja ešte na mieste. Rozbehnem sa čo najrýchlejšie k "rohu" schmatnem najbližší batoh a pri ňom aj nôž a utekám radšej preč. Neobzerám sa. Stále bežím rovno. Mám šťastie že viem rýchlo bežať , inak by som z tade nedokázala utiecť. Zastanem až vtedy, keď mám istotu, že ma nikto neprenasleduje. Sadnem si na pník a otvorím batoh. Dve flaše s vodou,  ďalšia sada nožov, čiže ich mám viac než dosť, deka, nejaké jedlo, drôt a zopár maličkosti. Chvíľu len tak sedím, lapám trochu po dychu a uvažujem kam teraz pôjdem.  Keď odrazu počujem šuchot, rýchlo vyskočím na nohy schmatnem batoh a do ruky vezmem nôž. Vidím v diaľke siluetu, približuje sa mojím smerom. Je to chlapec. Prelaknem sa.  Čo budem teraz robiť ?
Chytím nôž pevnejšie do ruky a skryjem sa za strom.  Postava je čím ďalej bližšie. Postaví sa ku mojej "skrýši". V tom momente neváham a chcem tej osobe bodnúť nôž do hrude, keď však zbadám kto to je.
"Ray ?" vydýchnem si, ale len na chvíľu, pretože vtedy mi dopne že sme v aréne a nie na tréningu. Takže nôž mám stále pripravený.
" Emma, snáď sa ma nechystáš zabiť ?" opýtal sa ma, popri čom chytal dych.
" To záleží od teba."
"Ja sa ťa zabiť nechystám." sadne si na pník, na ktorom som sedela ja pred chvíľou.
"Tak potom ani ja teba, ale vystrašil si ma."
"Sledoval som ťa už od kedy si vyštartovala z podstavca, bola si fakt rýchla, mne sa podarilo zobrať len toto, kedže som sa ponáhľal za tebou. Mala si šťastie polovica ľudí je už mŕtva. Aj ja som mohol byť nebyť toho že som dosť silný a rýchly ." popri rozprávaní rozbaľoval svoj "poklad" .
" Čože ? A čo Chris ? Je v pohode ? A Huge prežil ?" mala som toľko otázok na neho.
" Chrissa som nevidel, ale myslím že prežil, môžme ho ísť hľadať. Dievča od nás z Anglicka zomrelo hneď predo mnou . Mal som ju rád. Huge a títo namyslenci samozrejme že prežili. Len Belgičania neboli až taký silní ako sa robili. Ďalej Češi, Maďari, Poliaci, Ukrajinci, Íri, Španieli a niekoľko ďalších zomrelo."
"Och bože.. pólku z nich som poznala...Každopádne sme odteraz spojenci že ?" opýtala som sa ho.
"V to dúfam. Inak Huge niečo kričal, že ťa budú hľadať, stále chce aby si sa k nemu pridala."
" Môže snívať." odvrkla som.
"No čo ideme sa prejsť?" zažartoval Ray, ale keď zbadal ako som sa na neho pozrela dodal : " Veď si robím srandu, ideme snáď hľadať Chrissa nie ? Spolu sa ubránime lepšie nemyslíš?"
"Tak dobre." vyrazili sme na cestu. Išli sme stále rovno, no nie naspäť k "rohu" ale opačným smerom. Stretli sme sa s pár vyvolenými , ktorý tak ako mi nechceli mať dočinenia s nikoho smrťou bez toho aby na nich zaútočili. Prešli sme dosť veľký kus cesty. Pomaly sa začalo stmievať.
"Ako ideme spať ?" opýtala som sa.
"Nemáme veľa možnosti."
"To mi došlo. V batohu mám deku, tak čo keby sme našli nejaký krík, alebo čosi čo nás ukryje ?" navrhla som.
"To znie fajn."
Po pár metroch sme našli náš dočasný úkryt. Nebolo to tam bohviečo, ale predsa tu nič lepšie nie je. Zakryli sme sa dekou, ktorá bola dosť hrubá a dlhá, takže nám v pohode vystačila. Keď obloha uplne sčernela, zobrazili sa na nej tváre mŕtvych. Bolo hrozné pozerať sa na ne, kedže viacerých som poznala a boli to dobrí ľudia. Už nás zostalo čosi vyše 40 čo je dosť málo, kedže nás bolo 100.  Po líci mi stekali slzy, kedže som si uvedomila že každým dnom nás bude menej a menej a nevedela som či mám vôbec šancu pri Hugeovi prežiť. Stavím sa že to on a tí jeho úžasní namyslení kamaráti všetkých vyzabíjali. Nezastaví sa dokým ma nedostane na svoju stranu. To sa mu samozrejme nepodarí. Pretože sa chystám pomstiť.