It's Starting All Over 21

ďakujem za 108 zobrazení 2O. časti veľmi si to vážim. Dúfam že sa vám bude táto časť páčiť, nie je až taká dobrá ako som plánovala, ale tak poplakala som si trochu pri nej (viem som divná, ale to nevadí :D ) tak nejdem vás už zdržiavať :-)) 

"Emma deje sa niečo ?" opýtala sa ma Kate, ktorá si všimla môj vážny výraz tváre. 

"Je to aréna !" vykríkla som takmer okamžite. 

Všetci sa na mňa nechápavo pozreli. 

"Čo sa tak pozeráte? Vám to ešte nedošlo že ?" automaticky pokrútili hlavami. To som si však myslela že urobia.

"Ach.... Tak začneme od začiatku. Prečo tu nikto nie je ? Ak by to bol vojenský priestor, tak by tu bol aspoň jeden človek a tiež plot alebo čosi na čom by bolo napísané VOJENSKY  PRIESTOR, ale tu nič nie je. Ďalej prečo by tam bola tá čudná vec v strede ? Čítala som že to bývalo na Hrách. Ďalej prečo by nám niečo nedovolilo dostať sa bližšie k tej veci ? Jednoducho. Pretože nechcú aby sme sa tam dostali. Je tu dosť vysvetlení prečo je to aréna."  na chvíľu som sa odmlčala a prezrela si pohľadom okolie oko tej veci a všimla si tam ešte niečo nové : " Pozrite sa tam, to čo trčí zo zeme, je tam toho dosť veľa ." ukázala som prstom.

"Máš pravdu, bude to aréna." súhlasil so mnou Lucas. 

"Poďme si to omrknúť dookola ." navrhla Saša a tak sme sa vydali po okraji arény a snažili sa niečo zachytiť, ale nič sme nevideli. Nevieme ako je to možné, ale niečo nám bránilo vidieť čokoľvek v aréne, tam na začiatku sa to dalo, ale tu nie. A tak ma napadlo, že vyleziem na strom a skúsim sa pozrieť z výšky.

Vybrala som si najmohutnejší strom v blízkosti a pomaličky sa šplhala vyššie a vyššie až som bola skoro na konci. Nevidela som nič nové, okrem Rohu (tak som tú vec nazvala ) a tak som to vzdala.

O Mesiac

Od kedy som zistila že tam v lese je aréna prešiel presne mesiac. Dnes odchádzam do Bruselu, kde ma čaká opäť rozhovor, tréning pred porotcami za ktorý získam body a potom ďalšie dva týždne tréning a potom ísť do arény. Budem sa musieť veľmi snažiť. Zbalila som si posledné potrebné veci do tašky. Rodičia ma išli odprevadiť na stanicu, samozrejme že aj ostatní kamaráti sa prišli rozlúčiť. Bola som nesmierne rada že prišli. 

„Budeme ti držať palce, nie len tebe ale aj Chrisovi. Veríme že vy dvaja prežijete.“ Povedal Lucas popri rozlučovaní.

„Prežiť môžeme obaja, ale domov sa vráti len jeden z nás.“ Zapojil sa do  rozhovoru Chriss.

Každý sme to vedeli a vedeli sme že už nič nebude tak ako predtým. Už nebude žiadne Emma, Kate, Saša, Chirss, Peter a Lucas tá nerozlučná partia ktorá sa zabávala na všetkom. Jeden z nás ,buď to budem ja alebo Chriss, už v tej partií nebudeme.

„My to vieme.... ale stále dúfame že sa vrátite obaja..“  hovorila pomedzi vzlyky Kate : „ Nechcem na to myslieť že jeden z vás sa nevráti... Čo jeden z vás možno obaja... Chcem aby ste vedeli že vždy budete v naších srdciach, nech sa deje čokoľvek.“ Všetci sme sa objali a zaželali si veľa šťastia. Potom som sa ešte išla rozlúčiť s maminkou, ktorá už plakala. Ja som sa tiež neubránila slzám.

„Mami prosím ťa neplač, plačom mi nepomôžeš.“

„Ja viem prepáč mi to Emma, len sa o teba veľmi bojím, nechcem aby si mi tam zomrela, neviem čo budem bez teba robiť. Veď len predvčerom si mala 17 a už máš zomrieť ? Keby som tak mohla ísť za teba do tej arény.“

„Pššt... to nehovor prosím ťa. Čo by bolo potom so mnou a Frederikom ? Ten ťa teraz potrebuje tak musíš byť aspoň kvôli nemu silná. Sľub mi to.“

„Sľubuje. Aj ty mi ešte raz sľúb že sa vrátiš domov.“

„Neboj sa vrátim sa.“ Dala som jej pusu a silno ju vystískala, to iste som spravila Frederikovi a ocinovi. Keď už som chcela ísť do vlaku, prišiel ku mne Peter a pobozkal ma.

„Nedovolím ti aby si zomrela, len preto že chceš zachrániť Chrissa.“  Povedal mi hneď po tom čo sa naše pery oddelili.

„Peter.. Myslela som si že sme to už prebrali. Chcem zachrániť Chrissov život.....“ nenechal ma dopovedať : „ On je predsa chlapec, vie sa o seba postarať a on by ťa mal tiež chrániť, ale nikdy nič také nepovedal. Nikdy sa nezmienil o tom že chce aby si sa vrátila ty a nie on. Zato ty si to už povedala snáď milión krát aj keď vieš že by si chýbala ľudom viac než on. Nehovorím že nechcem aby sa vrátil, ale bol by som radšej keby si to bola ty. Nechcem ťa už opäť stratiť. Nie po tom všetkom. Prosím ťa pokús sa vyhrať, veď za tie dva mesiace si sa toho veľa naučila si veľmi bystrá, šikovná a už aj zručná, ty na to máš.“  Začala som plakať, všetky tieto slova pre mna znamenali veľa a vedela som že to myslí úprimne.

„Dobre, budem sa snažiť udržať nás s Chrissom oboch čo najdlhšie nažive a potom sa uvidí kto sa vráti. Peter prosím ťa ak by som v aréne zomrela... však sa postaráš o to aby Frederik netrpel za to že už s ním nebudem, ved vieš ako nás má oboch rád a takto bude mať aspoň teba a rodičov... A ešte niečo, nebudeš plakať, nebudeš sa trápiť  kvôli mne budeš žiť tak ako doteraz, nájdeš si nejaké dievča, ktoré bude možno lepšie než som ja.. ale to predsa už vieš kedže som ti to už v deň žrebovania povedala.“

„Ty budeš vždy jediná, ktorá bude v mojom srdci. Milujem ťa Emma.“ Naposledy ma pobozkal  a vložili sme do toho všetky city, ktoré sme v tej chvíli mali.

„Aj ja ťa milujem.“ Povedala som už pri nastupovaní do vlaku.

V tej chvíli som sa rozplakala a každý so mnou, všetci sme si uvedomili že toto je možno posledný moment kedy sme všetci spolu.

V deň tréningu

Sedeli sme vo veľkej miestnosti, kde bola len jedna veľká lavica. Každý z nás čakal kedy sa ozve  jeho meno  a on vkročí do telocvične. Ja som ešte stále nevedela čo im predvediem. Budem strieľať z luku, hádzať nožmi alebo šplhať sa ? Vôbec som to nevedela, až do chvíle keď oznámili moje meno. Vstala som z lavičky a zamierila k veľkým protizvukovým dverám. Nikto sa nedozvie čo sme v telocvični predvádzali. Keď som vošla do telocvične poobzerala som sa po nástrojoch, zbraniach a všetkom čo tam je. A presne vtedy som ich tam zbadala. Myslím že to boli tie isté nože ktorými som skoro zasiahla Huga a Chrissa. Podišla som k nim a bez rozmýšľania a hlavne bez zamerania som ich len tak hádzala pred seba. Zabodávali sa presne jeden za druhým do stredu terča. Od porotcov sa ozval potlesk a veľká vrava. Poklonila som sa vyšla druhými dverami preč.

  Večer nás čakal rozhovor, na ktorom nám oznámia počet bodov. Opäť som zašla za Pavielom, ktorý mal nachystané pre mňa slabo ružové šaty .......

„Zas budeš vyzerať nádherne.“ Poznamenal keď mi ich upravoval.

„To len vďaka tebe.“

„Nie ty si nádherná stále, niet divu že sa o tebe všade rozpráva.“

„Čože ?“

„No si v každom časopise, aspoň v piatich si už bola. Píšu o tebe ako o nebojácnej mladej dievčine, ktorá svojím pôvabom okúzlila nie jedného človeka a že niet divu že budeš mať dosť sponzorov.“

Tak týmto ma vážne prekvapil. Vôbec som o tom nevedela, ale aj tak načo mi to bude že som v časopisoch keď možno neprežijem ani deň v aréne?

„Páni to som netušila.“

„Dúfam že vyhráš, bolo by ťa škoda.“  Povedal mi Paviel pri odchode k Margit.

„Pokúsim sa.“ Objali sme sa. Hneď na to si ma zobrala do parády Margit, ktorá ma tiež chválila a priala si aby som vyhrala. Okolo pol ôsmej prišla pre nás Grace. Zaviedla nás tak ako minule do tej istej budovy v ktorej sa koná rozhovor. Usadili sme sa v miestnosti s ostatnými.  Ako plynul čas, tak nás tam bolo čím dalej tým menej. Keď ma zavolali do čakacej miestnosti už som nemala trému, tak ako minule, teraz som už vedela čo má čaka. Jedine čoho som sa bála bolo to hodnotenie, ale kedže mi porotcovia tlieskali usudzujem že mi nedajú nulu.

„Privítajte opäť medzi nami Emmu Carvertovú zo Slovenska.“  Ozvala sa Clim a ja som pomalým krokom smerovala k nej. Cestou mi Clim hodila povzbudivý úsmev a naznačila aby som si sadla k nej do kresla.

"No tak čo Emma. Ako sa nám máš ?" opýtala sa ma.

"No bolo už aj lepšie, ale tak nesťažujem si." povedala som úprimne.

"Tak to si prvá ktorá si nesťažuje." zažartovala a potom dodala: " No prejdime teraz k veci. Určite ťa zaujíma koľko bodov si získala že ?" 

Popravde ma to veľmi netrápilo, veď načo to bolo aj tak dobré kvôli sponzorom ? Na tých sa môžem vykašlať ak ma zabijú hneď pri tom rohu. Ale zase ak prežijem budem ich potrebovať.

"Trochu." odpovedala som napokon.

Clim sa na chvíľu zatajila a potom sa pozrela do nejakej obálky, ktorú ani neviem z kade vyhrabala.

"Tak Emma... získala si...." na chvíľu sa odmlčala : "Získala si 25 bodov čo je plný počet, gratulujem ." zvískla Clim a ja s  nou. Tak to som vážne nečakala, vedela som že dostanem slušný počet bodov čo mohlo byť nejakých 15 ale že rovno 25 to som netušila.

"Páni to som nečakala. Myslela som že to bude nejakých 15 ale že 25 ? Fúúha." cítila som že sa tak trochu červenám kedže všetci v publiku vykrikujú moje meno. 

"Si jediná ktorá dosiahla plný počet. Takže nie si taká neškodná ako ťa niektorý opisovali."

"Haha. Tak toto ma pobavilo. No vôbec nie som neškodná, ešte ma nepoznajú."

"Ďakujem ti za rozhovor Emma a držím ti palce." 

  Ráno sme išli do tréningového centra, kde všetci upierali pohľad len a len na mňa. Určite sa dozvedeli o tom mojom hodnotení. Nech si čumia ja som za to nemohla že mi dali 25. Triafala som ako sa mi zachcelo. Rozhodovala som sa kam pôjdem či k nožom, alebo k niečomu inému. Napokon som sa rozhodla pre oštepy ktoré mi až tak dobre nejdu, aj tak hádzanie nožmi si už nechávam na arénu, nechcem aby si všimli v čom som dobrá, radšej budem tieto dva týždne robiť veci čo mi nejdu. Pri oštepoch som strávila skoro celý deň a raz sa pri mne zastavil Huge.

"No čo kráska. Ešte stále si si to nerozmyslela?" opýtal sa ma, pričom sa oprel o stĺp ktorý bol vedľa mňa.

"Nemala som si čo rozmyslieť." odvrkla som mu a hodila oštep pred seba.

"Počul som že si získala 25 bodov. Musíš byť veľmi dobrá a to sa mi začína nepáčiť vieš o tom." 

"Je mi to jedno či sa ti to páči alebo nie." 

"Ako myslíš, princezná." podišiel ku mne a dal mi pusu na líce. Hneď na to som mu dala facku.

"Prestaň už s tým prosím ťa ! Si hrozný! Daj mi už pokoj !" skríkla som na neho. On sa len zasmial a povedal: " Dám ti pokoj až keď sa so mnou spojíš." 

Tak to zabudni pomyslela som si a dalej ho ignorovala.

Dva týždne prešli ako voda. Huge si ma stále doberal, ale neriešila som to. Povedala som si že sa mu pomstim v aréne. A to aj splnim, hneď čo sa mi dostane pod ruku. Možno už aj dnes.