It's Starting All Over 20

ďakujem vám za krásne komentáre k predchádzajúcej časti a tiež za toľko zobrazení. Ani neviete aká som rada.:P dúfam že sa vám táto časť bude páčiť:-)))

Už ma delilo od Clim len pár metrov. Nohy som malo ako z gumy, nevedela som sa na nich udržať. Celá som sa triasla. Ešte nikdy som pred toľkými ľuďmi nevystupovala. Jedine  ako tretiačka som mala vystúpenie z tanečnej, kde sme predvádzali našu nacvičenú choreografiu pred rodičmi. Lenže vtedy to bolo iné.  Konečne mi nohy dovolili spolupracovať a pomalým krokom som sa dostala ku Clim, ktorá ma už netrpezlivo čakala.

„Ahoj Emma. Tak čo ako sa cítiš?“ opýtala sa ma pričom mi naznačila aby som sa usadila vedľa nej do kresla.

„Som veľmi nervózna.“  Priznala som.

„To ti verím, každý je určite nervózny, pred tým než pôjde do arény, nemám pravdu ?“

„V skutočnosti mám väčší strach z tohto rozhovoru než z toho čo bude v aréne. S tým som už zmierená.“

„To je rozhovor so mnou až taký zlý ?“ zažartovala Clim.

„Ale to nie. Ja len.. Nevedela som zo začiatku čo mám čakať z tohto rozhovoru, ale vidím že je to fajn.“

"Fú už som sa zľakla. No teraz nám povedz niečo o tebe. Čo tvoja rodina a priatelia povedali na to že ťa vyžrebovali ako vyvolenú ?" 

Na toto som odpovedať veľmi nechcela. Keď povedala slovo rodina a priatelia hneď sa mi zjavil v hlave obraz ich tvári a slzy sa mi nahrnuli do oči. Veľmi mi chýbali, ale už zajtra letím domov, takže to vydržím a budem teraz silná, veď predsa som v telke a nechcem vyzerať ako slaboška. 

"Všetci boli rovnako šokovaní ako aj ja. Nezmierili sa s tým že pôjdem bojovať o svoj život do arény aj s Chrissom,ktorý je môj najlepší kamarát, ale kedže mám takých úžasných priateľov akých mám a tí nás len povzbudzujú a veria že jeden z nás sa vráti."  všetci v miestnosti počúvali a hltali každé moje slovo. 

" Čo myslíš, kto z vás má väčšiu šancu vrátiť sa späť? Alebo takto, myslíš si že prežiješ dlhšie než Chriss ?" opýtala sa ma Clim.

Chvíľu som mlčala a poriadne si premyslela čo poviem : " To netuším a myslím že nebudem klamať,keď poviem že ani jeden z nás vyvolených nemôže vedieť či sa vráti, alebo nie. Nemôžme vedieť čo nás tam čaká. Rozhodne sa budem snažiť aby Chriss vyhral, zaslúži si to." 

Clim tým bola prekvapená : " Takže ty nechceš vyhrať ? Alebo som to snáď zle pochopila ?"

" Chcela by som vyhrať, ale v prvom rade budem chcieť aby bol Chriss v bezpečí až potom ma bude trápiť môj život. Budem veľmi veľa trénovať aby som to dokázala a keď si niečo zaumienim, tak to za každú cenu chcem dosiahnuť!" 

"Tak ti držím palce Emma! Nech je šťastie vždy na tvojej strane!" vstali sme z kresla a Clim ma chytila za ruku a dodala: " Dámy a páni toto bola Emma Carvertová ! "

Počula som ako diváci kričia a pištia na celú sálu, ale nejak som to už nevnímala a kráčala z tade preč. 

Na druhý deň

Skoro ráno nás Grace budila búchaním na dvere. Chriss neochotne vstal a otvoril jej. 

"Bože prečo ste sa zamkli ?!" opýtala sa nás nahnevane. 

"Lebo sme sa chceli konečne poriadne vyspať, bez toho že by si sem nabehla a budila nás, ale zjavne to nevyšlo tak ako sme chceli." povedala som.

"Ach no dobre a teraz by ste sa mohli isť nachystať a rýchlo! Lietadlo letí za dve hodiny a vy nie ste ani prichystaní! "

Ako keby sme si toho sem brali tonu. 

    Po polhodine sme už čakali na Grace kedy sa dovalí pre nás. Prišla presne na čas. Ešte sme sa rozlúčili s Pavielom a Margit. Lietadlo sme stihli len tak, tak. Celý let som prespala, ale to mi vôbec nevadilo. Zobudila som sa na to ako lietadlo pristálo. Bolo niečo okolo dvoch hodín poobede a o trochu chladnejšie než bolo v Bruseli, no to ešte vydržím kedže ma čaká dvojhodinová cesta do Zvolena. Vybrala som si sluchátka z tašky a pustila si nové pesničky, ktoré som si stihla poslať od Honzu ( :D :D) 

  Na stanici nás už všetci čakali, boli tam fakt všetci! Neverila som vlastným očiam. Ako prvého som zbadala Petra s úsmevom na tvári. Rozbehla som sa k nemu a silno ho objala. Bože bola som od neho tak krátko, ale pritom sa mi zdalo ako by to bola večnosť. Postupne som sa zvítala s každým kto tam bol. Každý bol rád že nás vidí opäť doma. Aj ja som bola rada. 

"Ach bože Emma ako to ja bez teba vydržím keď o dva mesiace pôjdeš naspäť do Bruselu ? " prehovorila mamina so slzami v očiach. Podišla som k nej a dusila ju v objatí. 

"Ty to zvládneš, neboj sa... Nebude to dlho trvať a vrátim sa buď ja alebo Chriss domov uvidíš. Netráp sa prosím a hlavne neplač, potom budem aj ja smutná a malý Fredinko tiež. " viem že som jej nejako nezlepšila náladu, ale to ju prejde časom hádam.

"Ja chcem aby sa vrátila ty domov...Sľúb mi že sa vrátiš" 

"Sľubujem..." ako jej len mám povedať že chcem zachrániť Chrissa ?  Predsa dvaja prežiť nemôžme a ak by to mal byť niekto z nás, tak chcem aby to bol on. Viem že bude moja rodina trpieť a smutiť za mnou, ale časom sa cez to prenesú.

"Ak chceš Peter môže dnes u nás cez noc spať." navrhla mamina len tak mimochodom. Pozrela som sa na nu pohľadom To ako vážne ? Ona len prikývla a tak som to išla povedať Petrovi.

"To ti vážne len tak povedala ?" neveril mi .

"Vážne, ak mi neveriš choď sa jej spýtať."

"Nie ja ti verím. Poď sem nech si ťa ešte poriadne vyobjímam."

"Dobre ale nezadus ma."

"Neboj sa. Inak od zajtra vám začína tréning vieš o tom." 

"Viem.." 

O necelý mesiac

Každý deň som trénovala ako o život. Každý z nás zohnal nejakú zbraň,nástroj či hocijakú haraburdu ktorá by nám mohla pomôcť. Vedela som už strieľať z luku, hádzať nožmi, dvíhať ťažké predmety, rýchlo bežať, šplhať, naučila som sa aj pár bojových umení a kadečo možné. Chrissovi najlepšie išiel beh a vrhanie oštepu či noža. Dni sa krátili a každý sme vedeli že musíme ešte toho veľa dohnať, aby sme dokázali vyhrať. Zostával nám presne mesiac, kým neodídeme preč. Za ten čas budem makať ešte viac než doteraz. Tento týždeň sa budeme učiť teóriu, čiže niečo o rastlinách ktoré sa dajú jesť a tak.  Takéto veci ma nejako extra nebavia ale ak chcem zachrániť Chrissa tak sa mi to zíde. Pomaly si začínam myslieť že les a lúka je môj nový domov, trávim tam väčšinu svojho času. Raz poobede sme sa išli prejsť na to miesto kde sme videli ten   ako by prístrešok ktorý bol z oceli alebo žeby železa . Nikoho sme tam nevideli tak isto ako vtedy, tak sme sa chceli ísť pozrieť bližšie. No niečo nás tam nepustilo nemohli sme tam vkročiť. Nikto z nás to nechápal. No mne to začalo pomaly docvakávať. Je to naša aréna..