It's Starting All Over 13

 Prepáčte že tak veľmi dlho nebola časť. Hrozne sa za to hambím, ale bolo veľa učenia a málo nápadov, času. Dúfam že mi to odpustíte. Ak by sa to náhodou zopakovalo, tak ma kľudne zbite :D :D 

O pár dní..

Pomaly som sa už z toho spamätávala, že som to ja kto pôjde do arény. Dnes by som mala letieť do Bruselu, kde sa máme všetci vyvolení stretnúť. Dajú nám inštrukcie a potom letíme naspäť domov, kde budeme trénovať. No a o mesiac na to sa pôjdeme predviesť pred porotu s tým čo sme sa naučili a oni nás ohodnotia. Tie body sú pre nás veľmi dôležité, môžu nám v krízových situáciách veľmi pomôcť, preto musím doma makať ako fredka a učiť sa všetko potrebné na prežitie. Urobím všetko preto aby som tie Hry vyhrala! Sľúbila som to všetkým a hlavne sa pokúsim čo najdlhšie udržať Chrisa na žive. Bola by som nerada keby zomrel aj keď si myslím že on vyhrá skôr než ja, predsa len je to chlapec, má viac sily, odvahy a potenciál na to. 

Zo skrinky som si vybrala svoju obľúbenú čiernu tašku, ktorú mi darovala starká. Do nej som si vložila pár vecí na prezlečenie, pre prípad a všeliaké blbosti čo budem potrebovať. Obliekla som si biely svetrík s žltými pásikmi a rifle. Nejak extra som sa nenamaľovala, dala som si len trochu špirály a linku. 

Keď som bola hotová, rozlúčila som sa s mamkou a išla smerom k Chrisovmu domu, kde sme boli dohodnutý. Prišla som ta presne na čas a zároveň Chris vyšiel von. 

"Ahoj. No ako bojíš sa ? " privítal ma a objal.

"Musím sa priznať že ani nie, skôr sa bojím toho či im budem vôbec rozumieť, ale hádam hej. A ty sa bojíš ? " sledovala som jeho rekciu. Bolo vidieť že má trochu strach, ktorý sa snažil potláčať najviac ako vedel. 

"Nie, ale mám strach z celých Hier, čo keď zomrieme ? Tohto sa bojím najviac, že sklamem všetkých a neprežijem." z oka sa mu skotúľala slza, ktorú si hneď zotrel. Bolo mi ho hrozne ľúto, pretože je to vážne milý chlapec, veľmi citlivý a hlavne dobrosrdečný. On si nezaslúži takto trpieť. Musela som ho ešte raz objať a nejako mu pomôcť, aby sa netrápil s tým čo sa stane. 

"No ták Chris, musíš si veriť že to vyhráš. Nesmieš myslieť na to najhoršie. Inak sa neprestaneš báť, ja ti verím že vyhráš, dokonca si myslím že práve ty budeš lepší než ja a všetci vyvolení. Máš na to, len si ver a  s tým že by si sklamal všetkých ak by si neprežil to je totálna blbosť. Všetci ťa máme radi, si jeden úžasný chalan a určite budú na teba hrdí že si bojoval za našu krajinu." mala som hrču v hrdle a musela som sa udržať, aby som sa nerozplakala. Nebolo by to dobré, pretože všetky slová ktoré som teraz povedala by už nemali význam.

"Ďakujem ti Emma. Neviem čo by som bez teba robil." poďakoval sa mi a dal priateľskú pusu na líce.

"Nie to ja ti ďakujem že si môj kamarát. Mali by sme už ísť, lebo zmeškáme vlak." prehovorila som po chvíli na čo sme sa hneď vybrali smerom na vlakovú stanicu. Lístky sme už mali dávno kúpené, takže sme len nastúpili na vlak, ktorý smeroval do Bratislavy. Vo vlaku som si nasadila sluchátka. Najskôr som sa započúvala do hudby, no potom som zaspala ako drevo. Zobudil ma len Chris ktorý mnou jemne zatriasol. Nedobrovoľne som otvorila oči a vyšla z vlaku. Vonku sme nastúpili na najbližší autobus, ktorý smeroval k letisku. Prešli sme kontrolami a čakali kedy príde súkromné lietadlo, ktoré nám zabezpečili. Toto bude môj prvý let v živote. Mám strach že spadneme alebo sa niečo poškodí, ako to zvyknú hlásiť v správach. O dvadsať minút už bolo naše lietadlo na dráhe a tak sme mohli nastúpiť. Pripútali sme sa a čakali čo bude následovať. Lietadlo pomaly stúpalo a ja som videla oblaky a mestá boli veľmi malinké. Celý let som sledovala prírodu pod nami a tŕpla aby sa nič nepoškodilo a my spadli. 

Konečne sa blížil čas pristávania, takže celý let prešiel bez kompilácií. Z toho som bola veľmi rada. 

Na letisku bolo o stokrát viac ľudí, než v Bratislave, ale to sa dalo čakať, veď Brusel je Brusel.

"A teraz kam ?" opýtala som sa Chrisa.

"Myslím že nás tu bude niekto čakať. Takže nám nezostáva nič iné než sa tu porozhliadnúť ."  A tak sa aj stalo. Prechádzali sme popri davoch ľudí až kým sme nenašli ženu, ktorá mohla mať okolo 30 rokov, stáť s papierom v ruke, na ktorom boli naše mená. Pristúpili sme k nej, no nevedeli sme akým jazykom sa jej máme pozdraviť. Našťastie nás predbehla: "Ahojte. Vy ste Emma a Chris zo Slovenska ? " opýtala sa nás s úsmevom a podávala nám ruku.Pôsobila veľmi milo a vychovane.

"Dobrý večer.Áno sme to my." odpovedala som jej. 

"Tykajte mi prosím, nech sa necítim tak staro. Takže keď som vás našla môžme sa ísť ubytovať, čo vy na to ?"  Obaja sme prikývli a následovali sme našu sprievodkyňu či ako ju mám nazvať.

"Mimochodom volám sa Grace."  nastúpili sme zrejme do jej auta a odviezli sa pred veľkú budovu. 

"No poďte za mnou, ukážem vám vaše izby. Budete úplne na vrchu, pretože ostatní vyvolení už majú svoje izby,teda nie všetci." Vošli sme dnu a výťahom sa nechali zviesť úplne nahor. Grace nám odomkla izbu, ktorá bola úžasná, plná luxusu. 

"Dúfam že vám nebude vadiť ak budete mať spoločnú izbu." 

"Mne to vadiť nebude, neviem ako Emme." pozrel sa na mňa so spýtavým pohľadom Chris.

"Jasne že nie."  odpovedala som a vošla do izby. Porozhliadala som sa po nej. Zbadala som dve veľké postele, veľký gauč a oproti nemu plazmová telka, kúpeľna bola dokonalá. 

"Nechám vás tu samých a zajtra ráno po vás prídem. Dobrú noc." 

"Dobrú." zaželali sme jej naraz s Chrisom. Ako prvá som vbehla do kúpelne. Hodila som si rýchlu sprchu a obliekla sa do "pyžama" čiže legín a dlhého voľného trička. 

Posteľ bola pohodlná a hneď som zaspala. Ráno nás prišla zobudiť Grace. O chviľku sa to začne. Budem vidieť ostatných vyvolených.