It's Starting All Over 10

Ahojte  prepáčte že zase tak neskoro pridávam časť ale nemám časť  ! :/ Pokúsim sa to nejako zmeniť, ale viete začala škola a tento rok je pre mňa veľmi dôležitý takže sa už začínam poctivo učiť aby som mala dobré známky. Dúfam že sa na mňa nehneváte. Mám vás veľmi rada a som strašne šťastná že čítate môj príbeh a píšete komentáre :) 
PS: prepáčte ešte že je taká krátka ale chcela som aby to skončilo napínavo, no nevedela som čo tam mám ešte dať :) 

Skúsila som sa pohnúť do zadu, ďalej od tých ľudí, lenže to už nešlo. Niečo mi bránilo ísť od ních preč, ale lákalo ma to k nim. Podvedome som tušila ,že vie presne čo mám robiť. Skúsila som podísť k najbližšiemu stromu a vyliezť naň. Našťastie to som urobiť mohla, snažila som sa dostať čo najvyššie ako viem a vládzem v tejto chvíli. V lezení už nie som taká dobrá ako som bývala keď som bola malá. Vtedy sme bývali vždy s Petrom na stromoch a lezenie nám išlo od ruky. Sledovala som tých neznámych. Upierali na mňa zrak a sledovali každý môj pohyb. Čo teraz ? Budem sa musieť z tadeto aj tak niekedy dostať dole! Od nervozity som trhala listy zo stromu.Odrazu som dostala nápad. Pokúsila som sa odlomiť najbližší konár. Teraz by sa mi zišlo niečo ostré. V zápätí som pocítila  ľavej ruke niečo chladné a ostré. Bol to vreckový nožík. Žeby som bola v nejakom sne , kde keď niečo potrebuješ na záchranu svojho života, tak sa ti to zjaví ?! Nech je to už ako chce, bola som tomu vďačná. Nožom som zaostrila prednú časť konára. Takže mi vznikol oštep (ak sa to tým dá nazvať :D ) Dúfam že sa trafím, vravela som si v duchu, kým som odhadovala vzdialenosť najbližšieho neznámeho muža. Vždy viem presne triafať, pri volejbale a basketbale som sa to naučila. No teraz je to niečo inšie. Namiesto lopty a koša mám "oštep" a ľudí. Ešte raz som si skontrolovala odhad a hodila oštep. Trafila som toho muža do srdca, takže bol hneď mrtvy. Ostatný sa sústredili teraz na toho mŕtveho muža. Tak som získala čas a mohla si vyrobiť ďalšie "oštepy". Postupne som triafala na každého neznámeho človeka dole. Bezvládne ležali na zemi a ani sa nepohli. Zliezla som dole a podišla k ním bližšie. Až teraz mi to doplo. Ja som ich zabila ! Pane bože! Oni sú mŕtvy. Zabila som neznámych ľudí o ktorých som nič nevedela, dokonca ani to či sú dobrý alebo zlý ako som si myslela. Klesla som na kolená a tvár si zaborila do dlaní. Začala som plakať. Nemôžem tomu uveriť čo som práve spravila, možno ani neboli zlí a ja som ich aj tak zabila. Odrazu som cítila že stojím a ruky nemám na tváry ale pri tele. Otvorila som oči a uvidela som tú odpornú tvár Hearstovej, ktorá sa uškrnula predo mnou. Mala som sto chutí jej jednu vlepiť za to čo mi doteraz urobila, no nemohla som. Podišla ku mne bližšie a odpojila ma od prístroja. Stále som bola slabá a tak som sa zošuchla na zem vedľa prístroja a zostala sedieť. Hearstová medzi tým vybrala nejakú malú kazetku z toho prístroja, kde som bola doteraz zapojená a hneď ju aj vložila do druhého prístroja. Ten celý zažiaril a predo mnnou sa na stene zjavili tí istí neznámi ľudia akých som zabila pred chviľou.  Uprene som sledovala čo sa bude diať, keď som sa tam zbadala. Áno bol to určite záznam z môjho "sna". Prišla časť kde som zabila toho prvého muža, no na to som sa už nemohla pozerať. Odvrátila som pohľad od tej steny a sledovala som si ruky ako sa mi trasú. V živote sa mi netriasli ruky a teraz sa trasú ako o život.
"Pôsobivé! Vedela som že prídeš na to, ako sa ten sen ovláda a ako tto v nom chodí. Samozrejme to nie je obyčajný sen, ako si mohla vidieť. Je to sen ktorý sme upravili na základe Hier." vytrhla ma z pozorovania Herstová. Ani som sa na ňu nepozrela.
"Si fakt výnimočná Emma! Môžeš ísť domov, skončili sme so zápisom." otvorila dvere a vošla do kancelárie. Tam sa rozprávala aj s mojou maminou. Ja som to ignorovala. Stále som bola slabá aby som vládala kráčať sama  a bez pomoci. Chytila som sa prístroja a pomaly sa zodvihla zo zeme. Chvíľu sa mi točila hlava a nič som nevidela, no potom to už prešlo. Pomaličky som sa dotackala k dverám, kde ma čakala mamina. Keď ma zbadala skoro dostala infarkt.
"Preboha čo ste s nou robili ? Veď sa pozrite ako sa trasie a ledva sa drží na nohách. O jej bledej tvári ani nehovorím." mamina sa rozkričala po Hearstovej.
"Len som jej robila testy, teda vyšetrenia, ako každému."obhajovala sa.
"Keby že môžem tak vám jednu vlepím ale chcem byť slušná." takže aj mamina má rovnaké chute vlepiť Hearstovej jendu zaucho. Pomohla mi odísť s kancelárie.
"Čo ti to preboha robila ?" opýtala sa ma.
"Teraz sa mi o tom nechce hovoriť, poviem ti to doma." ledva som sa držala na nohách, nie to ešte aby som hovorila. Mamina len prikývla a pridržiavala ma aby som nespadla. Prechádzali sme po chodbe a každý sa po nás divne a zároveň zhrozene pozeral. Vyšli sme z úradu a pred ním bolo ešte stále veľa ľudí síce už menej, ale aj tak dosť. Ich čaká to isté čo som prežila aj ja. Sledovala som každého či niekde neuvidím Lucasa, Petra, Chrisa, Kate alebo Sašu. No nikde nikoho. Blížili sme sa už ku koncu radu ľudí a tam stál.